LUKÁŠ ONDERČANIN prežíva klasický údel novinára. To znamená, že aj keď je na dovolenke a mohol by oddychovať, nad všetkým čo vidí, uvažuje ako nad potenciálnym článkom.
To sa mu stalo aj v Kirgizsku, s tým rozdielom, že mal rovno námet na knihu.
Vo vydavateľstve Absynt vyšla pod názvom Utópia v Leninovej záhrade a v literárnej súťaži Anasoft Litera získala cenu čitateľov. Písal v nej o Slovákoch, ktorí sa v roku 1925 pod vplyvom veľkých ekonomických problémov vybrali do Kirgizska budovať socialistický raj. Zanechali tu všetko a verili, že tam ďaleko medzi ťavami sa ho raz dožijú.
Mnohí boli oklamaní. Mnohých miesto krásnych domov a dobrej práce čakali choroby a smrť. Mnohí sa stali obeťou udávania a brutálnych politických čistiek. Reportér denníka SME si však myslí, že pri tomto projekte, o ktorom dnes už málokto tuší, sa prejavilo aj niekoľko pozitívnych a pekných vecí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako mala vyzerať slovenská utópia v Biškeku.
- Kto Slovákov organizoval a z akých dôvodov do Kirgizska šli.
- Akú skúsenosť mali so životom v komúne Alexander Dubček a akú svedkovia, ktorí ešte žijú.
- O čom historické knihy v súvislosti s komúnou Interhelpo mlčia.
- Čo si o Slovákoch v Kirgizsku zapamätali.
- Aké knihy Lukáš Onderčanin číta a čo sú úskalia dokumentárnej reportáže.
- Čo pekné sa pri jeho do veľkej miery tragickom príbehu prejavilo.
Kedy ste si uvedomili, že ste narazili na niečo, čo si vyžaduje viac ako jeden článok?
Prelomový bol možno výlet, na ktorý sme šli s kamarátmi. Keď som im hovoril, že tu kedysi žilo viac ako 1200 Čechov a Slovákov, ktorí prišli budovať hlavné mesto Biškek, zostali veľmi prekvapení. Až fascinovaní. Nikdy o tom nepočuli. Pochopiteľne, pre mladšiu generáciu je nejaký komunistický projekt neznámou témou. Takže ma povzbudzovali, aby som o ňom napísal viac. Je to super vec, vraveli mi. Mali pravdu, tento príbeh mal toľko vrstiev a toľko odbočiek, že by bola škoda skrátiť ho na novinovú dvojstranu.
Pamätáte si, kde ste narazili na prvé stopy po tomto projekte?
Aj v SME vyšli nejaké články. Zapamätal som si, že aj Alexander Dubček vyrastal v Kirgizsku a bol medzi členmi družstva. A keď som si potom prečítal jednu dizertačnú prácu, vravel som si, že sa do tejto komúny pôjdem pozrieť. Vtedy s kamarátmi sme to nakoniec nestihli, nemali sme už na to energiu, ale rád som sa tam vrátil. Už s tým, že som mal naplánovanú návštevu archívu a stretnutia s potomkami tých, čo to zažili.
Etnológ Rychlík: Odseknúť si prsty, keď je vám smutno? Nie je to drsné, je to úplne normálne Čítajte Prepadli ste niekedy snom o utópii?
Áno, človek má niekedy chuť oddýchnuť si od starostí a predstavuje si spoločnosť, kde by to bolo možné. A naozaj, aj myšlienka Interhelpa mohla byť veľmi pekná, keby fungovala. Myslím si však, že podobné projekty sú veľmi často odsúdené k záhube. Buď preto, že nie sú pre každého, alebo jednoducho preto, že ich zabrzdí ľudská nátura. Akokoľvek mohlo byť všetko premyslené a naplánované, nič z toho neplatí, ak do toho vstúpi chamtivosť a karierizmus.
Čiže aj rovnosť zostala len na papieri.
Ťažko sa dá navrhnúť spoločnosť bez toho, že by v nej niekto rozhodoval. Vždy musia mať niektorí vyššie postavenie ako ostatní.
