Keď zomrel Július Satinský, jeho rodina sa rozhodla spravovať bohatú pozostalosť, ktorú po sebe zanechal. Presnejšie, venuje sa jej najmä dcéra LUCIA MOLNÁR SATINSKÁ.
Bola ešte tínedžerka, keď stratila otca, v ktorom celé Československo poznalo skvelého autora, divadelníka, herca, komika či deťom dobre známeho Uja Klobásu. Aby sa Lucia vyrovnala so smútkom, začala mu písať listy.
Boli to nežné texty premýšľavej dcéry, ktorá by ešte chvíľu mohla ostať dieťaťom, ale už ju poznačila skúsenosť zo straty blízkeho človeka, a tá nečakane bolí.
Po dvadsiatich rokoch od smrti otca teraz vychádzajú listy v podobe útlej knižky. Ich autorka, dnes už jazykovedkyňa a prekladateľka verí, že dojatie nad nimi môže byť očistné nielen pre jej najbližších.
Sedíte za otcovým stolom, vládnete priestoru, ktorému kedysi vládol on. Je to napĺňajúci pocit?
"Je príjemný a životne dôležitý. Pracujem v jeho prostredí na jeho pozostalosti. Keby sme mali rodinnú pekáreň, určite by bolo fajn, ak ju niekto z potomkov prevezme a ďalej v nej pečie. keby to bolo mäsiarstvo, tak sa v ňom zase spracúva ďalej mäso.
My máme rodinnú knižnicu a písomnosti, po smrti otca som sa v tom rozhodla pokračovať. Je pre mňa prirodzené predlžovať rodinnú tradíciu."
Listy tatovi ste písali bezprostredne po jeho smrti v roku 2003. Prijali ste to ako spôsob trúchlenia?
