Bolo leto a mimoriadne horúci deň. Pápež Ján Pavol II. nebol doma, šiel podporiť Solidárnosť do Poľska.
Končil sa jún roku 1983 a pätnásťročná Emanuela Orlandi mala ísť na hodinu flauty do hudobnej školy. Kráčať v tej horúčave sa jej nechcelo.
Zvezieš ma? spýtala sa svojho staršieho brata Pietra. Choď, prosím, sama, povedal jej.
A to bolo poslednýkrát, čo ju videl živú.
Reverend donútil deväťsto ľudí vziať si život. Záhadu jeho metódy uchovala kazeta smrti Čítajte Orlandiovci bývali priamo vo Vatikáne. Otec rodiny tam bol zamestnaný a vďaka tomu mali na jeho teritóriu služobný byt. Zvykli si na to, že je to mesto v meste, štát v štáte, systém v systéme.
Život v ňom sa riadil zvláštnymi pravidlami a pohyb v ňom bol kontrolovaný. Jeho brány sa o pol noci zatvárali.
Keď sa potom dospievajúca Emanuela nevrátila a nedala o sebe vedieť ani najbližšie dni, nebolo to len vecou talianskej polície. O jej pravdepodobnom únose a následnom osude mal najviac informácií Vatikán, ten sa však to najdôležitejšie rozhodol tajiť.
Ako z románu Dana Browna
Vatikán sa pritom k prípadu vyjadril sám. Nečakane. Rodina Orlandiovcov zostala prekvapená, keď pri priamom prenose z omše na Námestí sv. Petra zrazu počula Jána Pavla II. o Emanuele hovoriť.
