Tohtoročnému benátskemu festivalu dominovali dve témy: úloha ženy v dejinách i súčasnosti a spravodlivosť. Dobro a zlo, ako ich rozoznať a ako na ne reagovať. V nejednom prípade dospeli filmári k poznaniu, že zlo nestačí identifikovať, pomenovať ho, poukázať naň. Aby jednotlivci, no i celé spoločnosti mohli kráčať ďalej, treba zlo eliminovať, vzoprieť sa mu a exemplárne ho potrestať.
79. medzinárodný filmový festival v Benátkach Čítajte Motívy zla a odplaty sa prelínali takmer všetkými festivalovými dielami, počnúc víťazným americkým dokumentom All the Beauty and the Bloodshed v hlavnej súťaži cez nový western Dead for a Dollar majstra žánru Waltera Hilla až po slovenskú drámu Obeť v prehliadke Orizzonti. V prípade drámy Argentina, 1985 sa dokonca stali ťažiskom, základnou ideou.
Argentina, 1985
Štyridsiatnik Santiago Mitre, scenárista a režisér, v predchádzajúcich snímkach Biely slon (2012), Paulina (2015) a Stretnutie (2017) nastoľoval spoločenské a politické otázky z nedávnej histórie i zo súčasnosti svojej vlasti. Teraz sa justičnou drámou Argentina, 1985 vrátil do prelomovej éry po porážke Argentíny vo vojne s Veľkou Britániou o Falklandské ostrovy, keď padla vojenská junta a krajina sa vydala na cestu od diktatúry k demokracii.
Štátny prokurátor Julio Strassera (Ricardo Darín) sa teší na dôchodok. Chce sa ho dočkať v pokoji a tichu, nenápadne, bez pútania pozornosti. Preto sa všemožne pokúša uniknúť pred nevďačnou úlohou obviniť vysokopostavených generálov, ktorí v roku 1976 uchvátili moc a s pomocou sily, násilia, teroru i strachu ju držali až do roku 1983. Strassera je skúsený a odmieta ísť hlavou proti múru.
No pošťastí sa mu stretnúť mladého právnika Luisa Morena Ocampa (Peter Lanzani). Ten je síce spriaznený rodinnými zväzkami s jedným z obvinených, no to mu nebráni, aby vášnivo, zo všetkých síl bojoval za spravodlivosť. V neprajnom až nepriateľskom prostredí sa obklopia mladými, neskúsenými, zato odhodlanými spolupracovníkmi a začnú úmornú mravčiu prácu hľadania svedkov, zhromažďovania dôkazov.
Navzdory mnohým prekážkam, vyhrážkam i útokom sa im podarí neuveriteľné: postaviť stále mocných generálov pred súd a dostať ich za mreže. Žiadne hrubé čiary, ale dlhé roky ťažkého žalára. Pretože demokraciu nie je možné ubrániť a zachovať zamatom, nehou. Ak nedokáže rozoznať zlo a rázne ho zneškodniť, sama si kope hrob.
Režisér Mitre využil na spracovanie tejto myšlienky tradičné filmárske postupy, neexperimentoval, ale nakrútil čisté, prosté, všeobecne zrozumiteľné, každému prístupné dielo. Medzinárodná federácia filmových kritikov FIPRESCI ho odmenila svojou prestížnou cenou.
Proces v Kyjeve
Festival tohto roku neuviedol ani jeden ruský film. Nie ako politickú proklamáciu, ruský imperializmus a všetkým prenikajúca štátna propaganda neumožňujú slobodnú umeleckú tvorbu, a tak nebolo z čoho vyberať. Ruština však znela v celovečernom strihovom dokumente The Kiev Trial.
Sergej Loznica (1964), matematik, ktorý zbehol k filmu, sa narodil v Bielorusku, vyrastal, študoval a tvoril na Ukrajine, v novom tisícročí sa usadil na Západe. Benátsky festival pravidelne uvádza jeho originálne strihové dokumenty ako Austerlitz (2016), Proces (2018) a Štátny pohreb (2019).
THE KIEV TRIAL (2022) (zdroj: FOTO - MIAC)„Pri príprave dokumentu Babij Jar. Kontext sme v archívoch objavili niečo, čo nikto nečakal, pretože o tom vlastne nikto nevedel. Záznamy z procesu, na ktorom po skončení vojny v Kyjeve súdili nacistov obvinených zo zločinov na území Ukrajiny. Súd sa konal na Ukrajine, podľa ukrajinských zákonov, s ukrajinskými sudcami i so svedkami. Zapôsobil na mňa tak silno, že som sa rozhodol zmontovať nájdené záznamy do celovečerného filmu. Mojím cieľom je, ako vždy, vtiahnuť divákov do atmosféry, sprostredkovať im pocit, že sú priamymi svedkami v súdnej sieni,“ povedal Loznica.
„Pravdaže, keď som na jar 2021 začínal s týmto projektom, ani v najhoršom sne som si nevedel predstaviť, že Ukrajina sa opäť stane bojiskom a že nevinní civilisti budú znova vystavení brutálnemu násiliu. Tentoraz si barbarskí útočníci obliekajú ruské uniformy. Boli sme vrhnutí o osemdesiat rokov späť a zdá sa, že sme sa nepoučili z našej nedávnej histórie. Proces v Kyjeve tak nadobudol nečakanú trpkú aktuálnosť: hovorí, že Ukrajina sa dokáže porátať so zločincami. Preto som v závere filmu nechal aj zábery z verejnej popravy odsúdencov obesením na námestí Chreščatik, ktoré dnes poznáme ako Majdan nezaležnosti. Možno sú šokujúce, ale ukazujú, čo čaká tých, ktorí chcú Ukrajinu zničiť. Z hĺbky duše verím, že sa dočkajú už onedlho.“
