Má životný príbeh, ktorý by bol hodný sfilmovania. Ušiel z komunistického Československa, aby putoval po Európe ako tulák, ktorý často nemal ani čo jesť. "Istý čas som bol proste bezdomovec. Bieda ma naučila byť spokojným s málom." Napokon sa z neho stal uznávaný svetový fotograf, ktorý zbieral prestížne ceny.
ANTONÍN KRATOCHVÍL si prežil ťažké obdobia a ako fotograf sa často vyberal k ľuďom, ktorí to mali takisto ťažké. Zachytil okrem iného genocídu v Rwande a Zaire, vojnový Irak, utečencov v Afganistane a Bosne, obete AIDS v Zimbabwe.
"Vždy ma zaujímali obete. Väčšinou ma títo ľudia zobrali medzi seba a videli vo mne frajera, ktorý im dá hlas v situácii, keď na nich každý kašle. Zobrali ma, aby som vyniesol na svetlo tie masakre a dúfali, že im to pomôže. Že keď to uvidí svet, možno sa ich situácia zmení," hovorí Kratochvíl s tým, že sa pri svojej práci necenzuroval a fotografoval proste to, čo videl. Hoci mu to neraz médium, pre ktoré fotil, nezverejnilo.
Na druhej strane sú jeho portréty slávnych osobností. Patrí k nim aj David Bowie, ktorý je na hlavnom plagáte aktuálneho 32. ročníka Mesiaca fotografie.
Štartuje Mesiac fotografie. Prinesie Bowieho, Vargu, ruinovanie klímy aj vojnu na Ukrajine Čítajte "Portrétovať niekoho je psychologický proces. Zistíš si o tom človeku niečo, naladíš sa na jeho vlnu a on to buď vezme, alebo nie. Väčšinou to však dopadlo dobre," vraví.
Aktuálne už viac pracuje so svojím archívom, z ktorého zostavuje knihy fotografií. "V profesii fotoreportéra musíte byť agilný a aktívny. Ja mám 75 rokov a som už trochu opotrebovaný."
V rozhovore sa dočítate:
- Ako ho po emigrácii v zahraničí kopali do zadku.
- Prečo žil v istom období ako bezdomovec a čo ho to naučilo.
- Prečo ho vždy zaujímali obete.
- Ako sa mu fotografoval David Bowie a či ho niektoré celebrity odmietli.
- Prečo mu médiá odmietli publikovať fotografie mŕtvych amerických vojakov v Iraku.
Kde v súčasnosti žijete?
V Čechách. Som tam činný od 90. rokov.
Keď ste sa vrátili späť do Česka, zažívali ste rodnú krajinu v takom stave, v akom ste ju očakávali, alebo vás zastihlo niečo neočakávané, čo vo vás vyvolalo dezilúziu?
Pre New York Times Magazine som pracoval na mapovaní životného prostredia vo východnej Európe, v akom stave ju zanechal komunizmus. Bola to devastácia, o ktorej ľudia ani nevedeli. Chodili do letovísk k moru v Rumunsku alebo v Juhoslávii, ale nikdy nie do oblastí, kde to bolo priam šialené. S továrňami, zamorenými poliami, skládkami jedovatých látok.
Fotil som tri mesiace na miestach, kde keď som šliapol do kaluže, dostal som ekzém. Potom máte znečistené ovzdušie v Moste, Ostrave... Fotil som deti, ktoré umierali v nemocniciach, lebo mali zničené pľúca. Deti, ktoré chodili v rúškach dávno pred covidom.
A čo ľudia? Bolo vám správanie a myslenie ľudí v Česku blízke alebo ste sa v tej spoločnosti cítili cudzo?
Ja som tu dlho nežil, hoci som navštevoval rôzne časti východnej Európy. Vždy som sa však vrátil niekam, kde som to mohol reflektovať.
Aj dnes vidím, že to nie je v poriadku. Napríklad to, ako sa ľudia správajú k životnému prostrediu a zneužívajú ho. Štve ma to.
Z Československa ste ušli v roku 1967. Mali ste potom možnosť udržiavať s ním nejaké kontakty?
Veľmi málo. Moje listy boli zaisťované, takisto listy mojich rodičov. Nemali ani telefón. Takže som s nimi desať alebo dvanásť rokov vôbec nehovoril. Nebolo to ľahké.
Po odchode z Československa ste roky žili ako tulák, ktorý prešiel kus Európy. Čo vás ten tulácky život o sebe naučil?
