V prvej polovici šesťdesiatych rokov do prednáškovej miestnosti na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vbehol zadychčaný študent herectva a prednášajúci profesor Rampák sa ho prísne opýtal:
„Dančiak, prečo idete neskoro?“ – „Pán profesor, šiel som trolejbusom, zrazu vypadlo dno, všetci cestujúci sme si museli zjednotiť krok, a to chvíľu trvalo,“ pohotovo odpovedal študent.
A Rampák povedal: „Viem to pochopiť.“
Je to len jedna z desiatok zábavných historiek o Stanovi Dančiakovi a je celkom jedno, či sa prihodili jemu, či niekomu inému, alebo si ich jednoducho vymyslel – tie príbehy jednoducho patria tomu, kto ich vie najlepšie podať, a v tom bol Stano majster sveta.
Na večnú slávu by to asi nestačilo, my však vieme, že Stano bol v prvom rade vynikajúci herec.
Prvý raz som ho videl v roku 1964 v študentskej inscenácii hry renesančného autora Pavla Kyrmezera Komedie česká o bohatci a Lazarovi.
Pripravili ju dvaja skvelí mímovia Milan Sládek a Eduard Žlábek, ktorí začiatkom šesťdesiatych rokov preniesli svoj pantomimický súbor z Prahy do Bratislavy. Lazara hral Stano, bohatca Cresusa Marián Labuda.
Klaunami štval komunistov, zabával ako Alf. Dančiaka nezastavil ani hendikep Čítajte Marián prišiel študovať herectvo do Bratislavy z Hontianskych Nemiec a v našej knihe rozhovorov Herec je vždy na očiach hovorí o Stanovi aj toto: „Chodieval som k nim na obedy, jeho mamička varila fantastickú hovädziu polievku. Stano ma zoznamoval s prostredím Bratislavy. Naučil ma, kde je ktorá ulica. On už hrával v rozhlase, v televízii, všetkých poznal. Bol to môj veľmi dobrý priateľ, viac ako priateľ – guru.“
