Po brutálnej vražde dvoch mladých ľudí v blízkosti baru Tepláreň na Zámockej ulici ťažko nájsť tému, o ktorej by bolo dôležitejšie hovoriť a písať.
Nepoviem nič nové – napriek vedomiu, že prijímanie queer komunity na Slovensku je štatisticky najhoršie medzi európskymi krajinami, čo je samo osebe dosť strašný údaj – vražda motivovaná nenávisťou prefackala mnohých.
Pretrvávajúce legislatívne i spoločenské odmietanie základných ľudskoprávnych garancií, homofóbna rétorika vo verejnom priestore aj u najvyšších predstaviteľov štátu, nič z toho vo vyspelých krajinách nemá miesto, no ohrozenie života tomu dáva celkom nový tragický rozmer.
Oni sú my
Po desivej udalosti mnohí vyjadrili spolupatričnosť s queer komunitou. Zazneli tiež podporné stanoviská zo strany divadiel a umeleckých inštitúcií či umelcov samotných – aj taká samozrejmosť je dôležitým gestom v krajine, v ktorej sa v parlamente veselo hlasuje o zákaze vyvesovania dúhových vlajok a v ktorom ani šok z vraždy nezobudil tých na vysokých stoličkách, ktorí rozhodujú o možných zmenách.
Pomohlo by, keby sa viacerí aj verejne prihlásili ku queer identite, ako to niektoré verejne známe osobnosti urobili po vražde? Neviem.
