Naše národnobuditeľské a sebaurčujúce mýty sa opierajú o príbehy zo života junákov – literátov, ktorí veršovali o národe, kodifikovali jazyk a zakladali spolky.
Ľudovít Štúr, Janko Kráľ, Tatrín, Matica slovenská, Slovenské pohľady. Na hodinách dejepisu a literatúry to vyzerá, akoby sme my Slováci boli skutočne národom Slova, ľudom síce navonok prostým, ale vnútri akoby sme sa triasli za knihou.
Hneď po tom, čo sedliak pooral párom volkov pole a gazdiná hydine nasypala, si svorne prečítali nové verše Rehora Urama Podtatranského, sedliak príhodne citoval v krčme z Hurbanových filipík, po večeroch ochotne gazdiná hrala divadelné kusy Záborského, spolu plakali nad Tajovského obrázkami gniaveného ľudu a do ucha pod duchnou on jej šeptal, ako si sladké túžby, túžby po kráse spieva peknotou nadšený...
Ako sa čítalo pod Kriváňom kedysi
Nuž, keby sme boli skutočným národom nadšených literátov a čítanie by sme považovali za bohumilejšiu činnosť ako okopávanie švábky, krumplí, grulí či banduriek, pitie borovičky a rumázganie nad nespravodlivosťou tohto sveta, ktorý nám ubližuje, lebo nemá čo iné na práci, boli by sme veru na onakvejšej úrovni, než sme dnes, potácajúc sa medzi sladkým bezvedomím, vôľou veriť vo večné pravdy či prípadne utekajúc za hranice s vierou, že doma dobre, ale všade inde lepšie.
Ale keď sa pozrieme do historického zrkadla na naše čitateľské zvyky, asi budeme viac než prekvapení – s tou mytologickou vierou v silu veršíkov a mocou písaného slova to statočne preháňame. Slovenské čítanie nebolo slávne a občas sa zdá, že viac ľudí sa venovalo písaniu v ľubozvučnom domorodom nárečí než čítaniu.
