Bolo to vtedy, keď prechádzala výraznou osobnou aj vzťahovou krízou. Česká herečka HANA VAGNEROVÁ začala uvažovať o tom, aká k sebe dokáže byť úprimná, keď s niekým žije. A či sú jej predstavy o vzťahu úprimné.
Okolo seba nevidela ochotu ponárať sa do osobných a intímnych tém, videla len sarkazmus a cynizmus, ktorými Česi zakrývajú svoju zraniteľnosť.
Keď odchádzala do USA, pýtali sa jej, či si myslí, že tam niekto na ňu čaká. Pozri sa, koľko máš rokov, počúvala. Nebolo ľahké splniť si sen. Okrem toho, že sa naučila, aká je dôležitá chémia medzi hercami a koordinátormi intímnych scén, nazbierala aj skúsenosti s tým, aký je tam herecký džob tvrdý a konkurencia náročná.
No späť do Prahy si priniesla najmä poznanie, že môže aj sama písať scenáre a ovplyvňovať to, akú úlohu dostane. Vďaka tomu vznikol film Hranice lásky, ktorý svojou otvorenosťou v zobrazení intimity poriadne zatriasol pokojnými vodami českého filmu. Už je aj v slovenských kinách.
V rozhovore sa dočítate:
- Čoho sa Česi boja.
- Prečo Česko nefiguruje na filmovej mape a prečo už filmy o komunizme nepovažuje za prínosné.
- Akému riziku sa herci vystavujú, keď hrajú vo filmoch o intímnych vzťahoch.
- Či je pre ňu dôležitá fyzická príťažlivosť hereckého kolegu, ako k chémii medzi hercami pristupujú v USA a či by rolu vo filme Hranice lásky mohla zahrať s každým hercom.
- Akú má skúsenosť s americkými koordinátormi intímnych scén a aká je s nimi realita v Česku.
- Prečo boli v českých filmoch doteraz nahé najmä ženy.
- Čo zažila na castingoch a čo si priniesla domov.
- Kde sú jej hranice vo vzťahoch, čo považuje za egoizmus a prečo v krízach nachádzame riešenie v sexe.
- Čo sa stalo po premiére filmu Hranice lásky v Česku.
Česi sa boja prejavovať emócie, hovoriť o svojej intimite a sexuálnom živote, napísal nedávno režisér filmu Hranice lásky režisér Tomasz Wiński v manifeste, v ktorom volal po autentických a realistických filmoch. Aká je vaša skúsenosť, boja sa Česi?
Čítala som jeho text, s mnohými vecami, ktoré v ňom spomenul, súhlasím. Vo mne najviac zarezonovala veta: V Česku sa toho deje málo, ale v Čechoch veľa. To je mimoriadne presné. Česi naozaj neradi prejavujú svoje emócie. Radi sa schovávajú za humor, za akýsi zdanlivý chlad a niekedy až za cynizmus, bohužiaľ. Keby šlo len o sarkazmus, to by nebolo také zlé. No cynizmus, to je už je najhoršie štádium.
Sexuálne nežiarlim, a emočne už vôbec nie. Česi skúšajú vzťahy, ktoré sú hodné 21. storočia Čítajte Som rada, že to Tomasz pomenoval. Stretol sa potom aj s negatívnymi reakciami, lebo boli aj takí, čo to pochopili ako útok, no ja to tak nevidím. Povedal, ako vníma filmy on, a kde vidí dôvod, že tie naše už dlho na žiadnom svetovom festivale nezaujali. Otvoril tým debatu, ktorú sme už dlho potrebovali.
Aj o vás platí, že nerada prejavujete svoje emócie?
Nie. Ja mám emotívnu povahu a niekedy je dosť ťažké vyznať sa v tom, čo sa vo mne deje. Práve preto by som chcela robiť viac takýchto filmov. Som si istá, že v Hraniciach lásky hovoríme o tom, čo sa deje v nás všetkých.
Intímne vzťahy prežívame všetci rovnako, trápia nás rovnaké veci a rovnaké veci nás bolia. Len máme problém to vyjadriť.
Hana Vagnerová (vľavo) vo filme Hranice lásky, ktorý rozpráva aj o otvorených vzťahoch. (zdroj: FILMTOPIA)Že s tým má problém bežná populácia, to by sa dalo pochopiť. Ale čo brzdí filmárov? Veď umelci boli vždy otvorenejší, prečo teda tak dlho trvalo, kým takýto film vznikol?
Pretože sa často schovávame za témy, kde je už odpoveď akoby vyriešená. Samozrejme, chápem, že filmy o komunizme sú dôležité. No keď sa opakujú, ich prínos je otázny. Všetci vieme, kto bol na dobrej strane, kto bol na zlej, takže keď o tom nakrúcame, už nič neriskujeme. A keď sa na ne pozeráme, vnútorne sa s nami už nič nedeje. Všetci cítime, že viac by sa nás dotkli témy intímnejšie a osobnejšie.
