Skúma hranice úprimnosti a slobody v partnerskom vzťahu. Sleduje dvojicu, ktorá žije na prvý pohľad spokojne, až kým medzi nimi nedôjde k dohode, že každý si môže užívať sex, s kým chce.
„V Česku prevláda názor, že nevera je nevyhnutný dôsledok života v páre. Je tolerovaná, no zároveň sa o nej nehovorí. My ponúkame film o tom, že nevera je lož, podvod, a čo keby sme si radšej natvrdo hovorili, čo nám chýba, aké sú naše potreby a zážitky? Boli by sme schopní ustáť to?“ pýta sa režisér TOMASZ WIŃSKI.
Spísal manifest Nová česká intimita, v ktorom kritizuje opatrnosť a nevýraznosť súčasnej českej kinematografie.
"Reagoval som na to, že témy, ktoré ma zaujímajú – intimita, potlačované emócie, toxické vzťahy, mocenské boje a nejaké perverzné podoby komunikácie medzi ľuďmi – sú témy, ktoré sa v Česku považujú za niečo menejcenné, menej dôležité ako napríklad historické či sociálne drámy," hovorí.
Snažil sa, aby bol jeho prvý celovečerný film iný. Aby vynikol a vyprovokoval diskusiu. Volá sa Hranice lásky a už je aj v slovenských kinách.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako hrdinovia filmu Hranice lásky otvorili svoj vzťah a ako ich to poznačilo.
- Ako sa o polyamorii hovorí v Česku.
- Či je nevera v Česku tolerovaná a prečo sa o nej nehovorí.
- Či je lepšie o svojich sexuálnych fantáziách hovoriť alebo nie.
- Prečo je film pre režiséra simuláciou toho, čo by sa bál žiť.
- Aké boli obavy známych českých hercov, keď vstupovali do filmu.
Keď kritizujete českú kinematografiu, akú ste mali predstavu o svojom filme? Aký mal byť, aby z nej vybočoval?
Manifestom som skôr reagoval na istý druh traumy alebo nátlaku, ktorému som bol podrobený v priebehu siedmich rokov tvorenia filmu Hranice lásky a musel som vykričať svoj hnev. Reagoval som na to, že témy, ktoré ma zaujímajú – intimita, potlačované emócie, toxické vzťahy, mocenské boje a perverzné podoby komunikácie medzi ľuďmi – sú témy, ktoré sa v Česku považujú za niečo menejcenné, menej dôležité ako napríklad historické či sociálne drámy.
Stále mi dávali najavo, že je to taká buržoázna, luxusná záležitosť znudených meštiakov, ktorí si riešia sexuálne problémy. Že je to cez čiaru, čo sa týka sexuality, a banálne, čo sa týka obsahu.
Moje veľké zistenie v českom prostredí bolo, že keď rozprávate o emóciách a potlačovaných vnútorných obsahoch, tak je to považované za banálne. Je to niečo, s čím si podľa mňa Česi nevedia poradiť, nevedia o tom hovoriť, a keď niekto do toho šliapne, je to pre nich nepohodlné a dosť často to zhadzujú ako čosi povrchné, stereotypné, predvídateľné. Nechcú sa v tých odtieňoch psychológie a emocionality babrať.
To je prekvapivé. Povedal by som, že v Česku je väčšia otvorenosť k rôznym témam, aspoň v porovnaní so Slovenskom.
So Slovenskom to neviem porovnávať. Ale ani v Poľsku neviem, ako by na to reagovali, lebo tam sa mi nepodarilo zafinancovať žiadny projekt. Paradoxne, v Česku moje filmy vznikli.
Vzbudzujú síce protichodné názory, ale reakcia na ne je silná. Je v nich niečo živé, čo ľudí oslovuje, provokuje a núti reagovať.
Ľudia sú fascinovaní, že šliapeme do nebezpečných oblastí našich duší, emocionality a sexuality. Keď si čítate, že je to film o ľuďoch, ktorí otvoria svoj vzťah a rozprávajú si o svojich sexuálnych zážitkoch, môže to na prvý pohľad pôsobiť plocho, explicitne, vulgárne. Ale moje filmy sú vlastne jemné psychologické drámy a v realizácii všetko, čo môže pôsobiť explicitne, zmizne a ostávame len blízko postáv.
Podnietil váš film ozajstnú diskusiu? Nešlo len o krátkodobé reakcie?
Nemyslím si. Ľudia nám píšu, že to s nimi máva. Debaty po projekciách sú veľmi dlhé, diváci sa otvárajú. Lebo sa dotýkame oblastí, ktorých sa všetci boja a zároveň ich fascinujú.
Nakoľko môžeme byť vo vzťahoch úprimní voči partnerovi, slobodní, plniť si všetky svoje potreby a fantázie s jedným človekom? V Česku platí, že nevera je nevyhnutný dôsledok života v páre. Je tolerovaná, ale zároveň sa o nej nehovorí.
