Zle strážené dievča/La Fille mal gardée patrí k najobľúbenejším a najhranejším titulom baletného repertoáru na celom svete. Vo svojej vyše storočnej histórii uviedol Balet SND toto komické dielo len v dvoch rozdielnych inscenáciách.
Dnes sa takmer po tridsiatich rokoch vracia do repertoáru, a to vo svetovo najuvádzanejšej podobe: v choreografii sira Fredericka Ashtona, s hudobným aranžmánom Johna Lanchberyho a so scénickou výpravou slávneho britského karikaturistu Osberta Lancastra.
Nie je úplnou raritou stretnúť na predstaveniach Baletu SND skôr narodených divákov, ktorí navštevovali naše predstavenia ešte na prelome 70. a 80. rokov. Väčšina týchto ľudí s láskou a istým oduševnením v hlase spomína na legendárne vystúpenie sólistu Janka Haľamu v postave vdovy Simone v balete Márna opatrnosť (jeden z používaných prekladov diela).
Úspech inscenácie bol obrovský. Nestoja za ním len interpretačné výkony vtedajšej silnej generácie sólistov, ale i roztomilý príbeh, melodická hudba a nádherná choreografia.
Zle strážené dievča má všetky kvalitatívne atribúty, ktoré z neho robia repertoárový šperk s veľkým diváckym potenciálom.
Prababka baletov
Prvý slovenský choreograf Jozef Zajko nazval balet La Fille mal gardée/Zle strážené dievča „prababkou“ baletov. Patrí k najstarším baletným dielam s nepretržitou líniou uvádzania.
Predbehol ho len jednodejstvový balet Amors og Balletmastererns Luner (Rozmary Amora a baletného majstra) Vincenza Galeottiho z roku 1796, ktorý je najstarším prežívajúcim dielom svetovej baletnej literatúry.
La Fille mal gardée/Zle strážené dievča je dielom s mimoriadne košatým rodokmeňom.
Za vyše dvesto rokov ho choreograficky formovalo množstvo umeleckých osobností. Z choreografov to boli Jean Dauberval, Paul Taglioni, Marius Petipa, Bronislava Nižinská, Frederick Ashton a mnohí ďalší, pod hudobnú zložku sa podpísali skladatelia ako Louis J. Ferdinand Hérold, Peter Ludwig Hertel, Léo Delibes, Ludwig Aloisius Minkus či Cesare Pugni.
Na prvý pohľad žánrovo i dobovo nesúrodý zoznam umelcov tvorí „rozvetvenú rodinu“, ktorú spája rozkošný príbeh o láske situovaný do vidieckeho prostredia. Odkiaľ vzal baletný majster Jean Dauberval, autor pôvodného baletu, inšpiráciu na vytvorenie príbehu Lise a Colasa, dodnes nie je úplne jasné.
Taneční historici predkladajú dva pravdepodobné inšpiračné zdroje, ktoré mohli ovplyvniť choreografa pri tvorbe príbehu.
Prvým je komická opera Egidia Romualda Duniho s názvom La Fille mal gardée z roku 1758 a druhou je rytina obrazu Pierre-Antoine Baudouina Le reprimande/Une jeune fille querellée par sa mère, ktorú údajne Dauberval videl vo francúzskom meste Bordeaux.
Na obraze staršia žena v stodole karhá mladé dievča, ktorého milenec sa zatiaľ snaží utiecť do podkrovia. No aj tento inšpiračný zdroj sa javí skôr ako legenda než historický fakt.
Kdekoľvek sa Dauberval inšpiroval, pravdou ostáva, že príbehy o mladých milencoch, ktorým v láske bráni matka dievčaťa, boli v tom čase ako divadelné námety veľmi bežné.
(zdroj: Juraj Žilinčár)Revolúcia v predvečer revolúcie
Prvé uvedenie baletu La Fille mal gardée 1. júla 1789 v Grand théâtre v Bordeaux bolo triumfálnym úspechom. Pre choreografa Jeana Daubervala znamenalo upevnenie jeho pozície, pre baletné umenie veľký evolučný krok vpred.
Dielo uvedené pod originálnym názvom Le ballet de la paille, ou il n´est qu´un pas mal au bien (Slamený balet alebo od zla k dobru je len krôčik) bolo uvedené necelé dva týždne pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie.
