Časy, keď opera bola záležitosťou špecifickej diváckej elity, budú hádam už onedlho minulosťou. Potešujúci trend stúpajúceho záujmu o operné predstavenia zo strany mladého i detského publika v postkoronovom období zaregistrovali mnohé európske scény vrátane Slovenského národného divadla.
„Opera není stará, tlustá a chlupatá, ale může být i sexy.“ To sú slová českej režisérky Lindy Keprtovej.
Sú zhrnutím potešujúceho trendu omlaďovania operného publika, ktoré vyplýva z cielenej snahy divadiel. Operné scény celého sveta si veľmi dobre uvedomujú nevyhnutnosť pracovať s mladým divákom.
Vyplýva to zo zistenia, že ak má operné divadlo prežiť, čaká ho nevyhnutný návrat k divákovi. Nejde, samozrejme, o cestu prostoduchých melódií a lacných príbehov. Tvorcovia musia reflektovať svoj intelekt, oboznámený so všetkým, čo vývoj opernej hudby do dnešných čias priniesol.
Ale divadelný operný jazyk si zároveň musí všímať, ako reaguje publikum. Nie nadbiehaním, ale preto, že divák má rád operu, ktorá vychádza z primárnych zákonitostí divadla.
Kostýmované koncerty
V 20. storočí sa vývoj operného divadla od diváka dosť odklonil. V klasickej hudbe sa odohrávala zásadná premena, ktorá sa prejavila aj v hudobnom divadle. Vznikali vynikajúce operné diela, bežným divákom sa však čoraz viac vzďaľovali.
Toto storočie zožalo bohatú úrodu vzniku geniálnych opier, no čím viac sa blížilo k svojmu koncu, tým viac sa v tvorbe začalo prejavovať operné elitárstvo. Následkom toho síce neprestali vznikať nové pôvodné opery, ale ich život a dosah na divákov bol limitovaný.
Nastal odliv značnej časti obecenstva od nových opier a väčšinová pozornosť sa upriamila na diela minulosti, najmä z obdobia romantizmu. Tie si udržali záujem divákov, no pre stagnáciu opernej réžie vznikol kult speváckych operných hviezd a dirigentských gigantov, podporený rozmachom záznamovej techniky a nahrávacieho priemyslu.
