"Nechcem si priznať žiadny iný koniec ako ten, že ruská armáda bude na hlavu ponižujúco porazená a zahnaná na dlhé desaťročia... Absolútne verím, že sa to stane," hovorí filmár a fotograf JURAJ MRAVEC, ktorý mapoval dianie na Ukrajine už roky pred začiatkom vojny.
Snímky z Ukrajiny teraz vystavuje na Mesiaci fotografie. A obdivuje fotoreportérov, ktorí dokážu špičkovú prácu robiť aj z frontov, kde sa odohrávajú horúce boje. "Veľmi rád by som k nim patril aj ja, ale často som limitovaný strachom."
V rozhovore sa dočítate
- Ako prebieha fotografovanie a nakrúcanie na Ukrajine.
- Ako si hľadá príbehy, ktoré sú hodné zaznamenania.
- Ako ho práca v konfliktných oblastiach zmenila.
- Aký koniec vojny na Ukrajine predpokladá.
- S akými prejavmi ruskej propagandy sa stretáva.
- Prečo ho hnevá postoj mnohých Slovákov.
Ako dokumentarista ste boli pri viacerých konfliktných udalostiach. V čom je vojna na Ukrajine iná?
Každá vojna má spoločného menovateľa – utrpenie, strach o život, neistotu z budúcnosti. Vojna na Ukrajine je iná v tom, že je to totálna vojna štátu proti štátu. Uchvátila ma intenzita, s akou sa Ruská federácia snažila preraziť. A príjemne ma prekvapilo, ako to Ukrajinci výborne zvládli.
Keď dnes prídete na miesta, ktoré sú mimo frontu, fungujú tam hotely, reštaurácie, je tam živo. Samozrejme, nikde si netreba myslieť, že ste v úplnom bezpečí. Ale pôvodne som sa bál, že ak bude ten vojnový konflikt trvať dlhšie ako mesiac, dopadne to ako v Sýrii. Že nastane chaos a bezprávie.
V čom je ten konflikt iný vo vzťahu k organizácii vašej práce?
Z tohto pohľadu je pre mňa výhodné, že ide o susednú krajinu. Môžem byť flexibilnejší. Viem sa tam prepravovať sám, či už vlakom, alebo v ideálnom prípade autom, ktorým si tam viem všetko doviezť.
Chodím veľmi naľahko, mám len nevyhnutné veci. V mestách, kde som bol doteraz, mali elektrinu, internet, dalo sa tam kúpiť jedlo...
Samozrejme, v čase a priestore sa to líši. Dnes si môžete dať v Kyjeve luxusnú večeru, ale v marci ste boli radi, keď ste tam zohnali pohánku a párok. V lete som bol v Mykolajive, kde bolo stravovanie v hoteli skromnejšie. Varili zrejme z humanitárnych zásob.
Chodíte na Ukrajinu na vlastnú päsť alebo ste zaštítený nejakou organizáciou?
Nie som zaštítený nikým. Ťažím z toho, že konflikty pokrývam pomaly už deväť rokov. Na Ukrajine som v minulosti pôsobil intenzívnejšie, takže tam mám širokú sieť priateľov. Ale platí to aj o slovenských alebo českých novinároch, ktorí tam chodia.
Na začiatku vojny, 24. februára, som tam išiel s kamarátom z humanitárnej organizácie, ktorá pôsobila v Donbase a stále je tam aktívna. A bol som na Ukrajine napríklad aj s kamarátmi z Akadémie urgentnej medicíny, s ktorými som predtým robil v Iraku.
Vždy je lepšie, keď nie ste v teréne úplne sám, odkázaný len na seba. Mám za tie roky už vybudované kontakty a môžem sa rozhodnúť, s kým budem spolupracovať.
Mravcove zábery z Ukrajiny môžu vidieť návštevníci Mesiaca fotografie vo výstavnej sále Univerzitnej knižnice v Bratislave. (zdroj: Mesiac fotografie/Juraj Mravec)Kedy ste boli na Ukrajine naposledy?
Na prelome augusta a septembra som bol na juhu Ukrajiny. Bolo to zaujímavé, lebo tam som predtým ešte nebol a chcel som pokryť Mykolajiv a Cherson. Teraz sa chystám na Ukrajinu opäť.
