Na námestí v centre Námestova je svadba. Ženích vedie nevestu v bielych šatách, hrá muzika.
Niečo tu však nesedí. K mladomanželom pristupuje rabín. A kapela nôti židovskú svadobnú pieseň.
Ibaže Židia v tomto meste nežijú už sedemdesiat rokov. Vymazala ich rasová nenávisť režimu, ktorý sa označoval za slovenský a kresťanský. Predtým tu žili vyše dvesto rokov. Ešte aj synagóga zmizla, zbombardovali ju počas holokaustu a už neobnovili.
Po uliciach moderného Námestova kráčajú chodci, no tu sa odohráva výjav z iného času. Mladomanželia aj diváci sa presúvajú k tunajšiemu kostolu, pred ním sa vypína socha biskupa Jána Vojtaššáka.
Kontroverzného oravského rodáka, ktorý pôsobil ako najvyšší cirkevný predstaviteľ v orgánoch vojnového režimu.
Sprievod ľudí zastavuje rota gardistov. "Pozrimeže, kto sa nám to vybral na špacír!?" vrieska jeden a veliteľ prikazuje: "Už ani krok! Nebudú špinavé židovské päty znesväcovať našu slovenskú katolícku pôdu. Podľa vyhlásenia mestskej rady majú Židia a psy prísny zákaz vstupu na nádvorie kostola, do kina, na ihrisko, prechádzať sa po ulici Bernoláka a kúpať sa v rieke Orava."
Sprievod kráča až za mesto, cez húštiny, kde na brehu Oravskej priehrady leží židovský cintorín. Rabín rukou hladí náhrobok.
