SME
Utorok, 6. december, 2022 | Meniny má Mikuláš

Rusko v plameňoch: Ako zneužili tajné služby nástup Putina k moci (ukážka z knihy)

Kniha o tajných službách v Rusku vychádza v slovenskom preklade.

Ruský prezident Vladimir Putin. (Zdroj: TASR/AP)

Ako fungujú ruské tajné služby ako FSB, či GRU a ako sa dostal k moci diktátor Putin. Alexander Litvinenko za vyzradenie týchto informácií zaplatil životom, keď bol v Londýnskom hoteli otrávený rádioaktívnym polóniom. Jeho svedectvá teraz vychádzajú v slovenskom vydaní e-knihy Rusko v plameňoch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rusko v plameňoch, ktorú nájdete aj v internetovom kníhkupectve Martinus.sk , popisuje postupné privlastňovanie moci v Rusku bezpečnostným aparátom, ktorému velil Vladimir Putin so svojou pravou rukou Nikolajom Patruševom – teda duo, ktoré má na svedomí aj súčasné brutálne besnenie na Ukrajine.

Litvinenko vo svojich svedectvách prezradil aj zapojenie FSB, GRU či ďalších tajných služieb do série teroristických útokov, ku ktorým došlo v Rusku v rokoch 1994 až 1999. Popísal aj to, ako tajné služby slúžili na likvidáciu nepohodlných podnikateľov, známych osobností, či politickej opozície.

Kniha a následné dokumenty boli v Ruskej federácii označené za teroristický materiál a zakázané. Alexander Litvinenko emigroval do Veľkej Británie, kde ho podľa dnes už potvrdeného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zavraždilo komando najaté priamo Kremľom.

Slovensko je jednou z krajín, kde kniha nevyšla. Alexander Litvinenko, bývalý podplukovník FSB, otrávený rádioaktívnym polóniom v Londýne v roku 2006 napísal túto knihu s historikom Yurim Felshtinskym. Ten na príprave slovenskej edície spolupracoval so slovenským publicistom a analytikom Tomášom Lemešanim.

Denník SME pri príležitosti vydania knihy uverejňuje ukážku z jej slovenského vydania:

Predslov

Naposledy sme sa s Alexandrom rozprávali po telefóne. Bolo to 8. novembra 2006. Okolo piatej ráno bostonského času mi volali z moskovských novín Novaja Gazeta so žiadosťou o vyjadrenie k šíriacej sa informácii, že Alexandra otrávili. Požiadal som ich, aby sa ozvali neskôr a zavolal som Alexandrovi. V tom čase už ležal v londýnskej nemocnici. Povedal mi, že schudol zhruba 15 kíl a že jeho telo nedokáže prijať akékoľvek potraviny ani tekutiny. No jeho hlas bol veľmi silný. Rozprávali sme sa 15 až 20 minút, možno aj dlhšie.

V ten deň Alexander veril, že prežil pokus o vraždu. Chápal, že ho otrávili. Vedel, že za tým stála ruská Federálna bezpečnostná služba (FSB). A bol si istý, že rozkaz vydal ruský prezident Vladimir Putin. No rovnako si bol istý tým, že prežil a najhoršie už má za sebou. Priveľmi som sa ho nevypytoval. Tušil som, že je príliš zoslabnutý na to, aby analyzoval situáciu a odpovedal na moje dotazy. „O niekoľko dní budem doma,“ povedal mi. „Budeme mať čas porozprávať sa neskôr“.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Alexander Litvinenko zomrel 23. novembra. Bol bývalým podplukovníkom Federálnej bezpečnostnej služby, kde svojho času pôsobil v špeciálnej jednotke proti organizovanému zločinu. Bola to jeho profesia. Bol to jeho život.

Spoznali sme sa v roku 1998. Vtedy prežíval veľmi ťažké časy. Od svojich nadriadených dostal rozkaz, no prvýkrát v živote nevedel čo robiť. Rozkaz znel zabiť istého veľmi bohatého ruského žida, ktorý nahromadil slušný obnos peňazí počas Jeľcinovej éry. Meno tohto ruského žida bolo Boris Berezovskij. Toho času bol dokonca vládnym predstaviteľom – pôsobil ako výkonný tajomník Spoločenstva nezávislých štátov.

Alexander sa nakoniec rozhodol. Prišiel k Berezovskému a povedal mu o svojom rozkaze. Následne s tým vyšiel aj na verejnosť. Na tlačovej konferencii vyhlásil, že niektorí z najvyšších generálov FSB jednoznačne porušovali zákon a dávali svojim podriadeným dôstojníkom nelegálne rozkazy.

To bol koniec Alexandrovej kariéry v FSB. Vyhodili ho. Prvýkrát som ho stretol v deň, keď sa pripravoval na túto pamätnú tlačovú konferenciu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Alexander bol veľmi energický človek. Ako atlét nepil ani nefajčil, čo je na ruského muža veľmi vzácny prípad. Dlho sme sa rozprávali. Práve som prišiel do Moskvy, kde som nežil od roku 1978, kedy som emigroval do Spojených štátov. Všetko bolo pre mňa nové a bol som pripravený počúvať. Rozprával mi príbehy o svojom živote celé hodiny. Mnohé jeho príbehy boli desivé, keďže pracoval pre mocnú FSB a žil veľmi zložitým životom. Niektoré príbehy sa mi ani trochu nepáčili. Boli to príbehy o zverstvách, ktoré páchala ruská armáda v Čečensku – o upaľovaní či pochovávaní Čečencov zaživa a tiež veľmi názorné popisy ich mučenia.

Alexander dobre vedel, že skôr či neskôr bude za svoju „zradu“ na tlačovej konferencii potrestaný a že mu nedokáže pomôcť ani bohatý a vplyvný Boris Berezovskij. Mal pravdu. V marci 1999 bol Alexander zatknutý a uväznený za vymyslený „zločin“, ktorý podľa vlády spáchal pred niekoľkými rokmi.

Prepustili ho v decembri 1999, v čase, keď už som v Rusku dávno nebol a Putin sa mal čoskoro stať prezidentom. Od samého začiatku Putinovho funkčného obdobia sa mi nepáčilo, čo robil s Ruskom. Rozpustil hornú komoru Ruského parlamentu, opätovne zaviedol starú sovietsku hymnu a do najvyšších vládnych pozícií dosadil svojich dobrých priateľov a kolegov z FSB. Mnohokrát som si spomenul na jedny z našich prvých rozhovorov s Alexandrom, ktoré sme viedli v kancelárii Borisa Berezovského v Moskve. Alexander tvrdil, že ak sa Putin dostane k moci, spustí čistky. Nepohodlných ľudí nechá zavraždiť, alebo zatknúť. „Cítim to. Zabije aj nás. Ver mi, viem o čom hovorím.“ To bolo na začiatku roku 2000, krátko predtým ako sa Putin stal prezidentom. Ako mohol Alexander vedieť, že ho zatknú? Ako mohol rozumieť Putinovi tak dobre a tak skoro? Veď to bolo v čase, keď ho ostatní ešte stále považovali za moderného demokratického lídra.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V tom čase som sa venoval novej štúdii. Vyšetroval som explózie v bytových domoch, ktoré sa odohrali naprieč niekoľkými ruskými mestami v septembri 1999 a vyžiadali si viac ako 300 životov. Bol to najhorší teroristický čin, aký sa kedy v Rusku stal.

Prišiel som k záveru, že tieto teroristické počiny majú na svedomí ruské bezpečnostné služby, ktoré z nich následne obvinili Čečencov, aby vyprovokovali Druhú čečenskú vojnu. Tá sa napokon rozprúdila 23. septembra 1999, krátko po útokoch. No bolo v tom aj mnoho vecí, ktoré som nemohol vedieť ani pochopiť. Potreboval som na to Alexandra. Preto som odletel do Moskvy, aby som sa s ním stretol a požiadal ho o pomoc. Rozprávali sme sa celú noc. Povedal mi, že niečo veľmi podobné explóziám z roku 1999 sa odohralo v Moskve v roku 1994 – tesne pred Prvou čečenskou vojnou a predchádzajúcimi prezidentskými voľbami. „Zisti všetko čo sa dá o Maxovi Lazovskom. Bol agentom FSB a viedol teroristickú kampaň v roku 1994. Ak pochopíš Lazovskeho – ako pracoval, ako vybudoval svoju organizáciu – pochopíš všetko. Jurij, ale buď opatrný. Ak sa ktokoľvek dozvie, že vyšetruješ Lazovskeho, zabijú ťa. Rýchlo sa dovtípia, že sa nezaujímaš o rok 1994, ale o rok 1999. No kľúčom ku všetkému je Lazovskij a jeho systém.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Moskvu som opustil nasledujúce ráno, 24. septembra 2000. Odnášal som si poznámky, ktoré sa stali kostrou našej knihy Rusko v plameňoch. Bola to moja posledná návšteva Ruska.

Tú istú noc v Moskve sme rozoberali aj Alexandrov útek. Prepustili ho z väzenia, no bol pod 24-hodinovým dohľadom FSB. Dve autá – v každom boli traja ľudia – ho sledovali počas dňa. Jedno auto malo službu vždy v noci. Videl som to na vlastné oči, keď som ho prišiel navštíviť. V Rusku nemal žiadnu budúcnosť a jeho ďalšie zatknutie bolo len otázkou času.

V máji 2000 som sa prvý a jediný krát pokúsil vyjednávať s FSB. Chcel som vedieť, či sa mi podarí dosiahnuť nejakú dohodu a získať garanciu imunity pre Alexandra. Zdalo sa mi, že deväť mesiacov, ktoré Litvinenko protizákonne strávil vo väzení boli dostatočným „trestom“ za jeho tlačovú konferenciu z novembra 1998. Cez prostredníka, ktorý s FSB nemal nič spoločné, som si dohodol stretnutie s Litvinenkovým bývalým šéfom. Bol ním generál FSB Evgenij Chocholkov.

„Nebude jednoduché sa s ním rozprávať,“ varoval ma Alexander. „Je to veľmi seriózny človek a bojachtivý generál. Takže pri ňom buď opatrný. A ešte jedna vec… vo vojne utrpel bombový šok. Keď sa rozčúli, nedá to najavo, no začne sa trochu zajakávať. Všetci sme vedeli, že keď sa Chocholkov začne zajakávať, je s nami koniec.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Stretnutie sa odohralo 22. mája v súkromnej reštaurácii na Kutuzovského prospekte, v prosperujúcej štvrti známej všetkým Moskovčanom. Od človeka, ktorý toto stretnutie zorganizoval, som sa dozvedel, že Litvinenkov život a slobodu bude s veľkou pravdepodobnosťou možné kúpiť za niekoľko miliónov dolárov. Aby som bol úprimný, očakával som, že všetko skončí pri obyčajnom úplatku, ako sa to už v Rusku často stáva.

Pred malú reštauráciu som dorazil o 7:30 večer. Na dverách visela ceduľka „zatvorené“. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Bolo to útulné miesto a uprostred miestnosti už stál pripravený stôl. Kuchár, ktorý ten stôl chystal, dostával inštrukcie od majiteľa – vysokého muža so širokými ramenami.

„Prišiel som priskoro?“ Spýtal som sa majiteľa. „Prišiel som na stretnutie s generálom Chocholkovom.“

„Nie, nie, ste tu presne načas,“ odpovedal prívetivý majiteľ. „Poďte, vitajte. Som generál Chocholkov.“

„Takže táto reštaurácia je vaša?“ spýtal som sa prekvapene. Neplánoval som totiž začať túto konverzáciu zrovna reštauráciami.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Áno, je moja. Aj kuchár je môj. Priviedol som si ho z Taškentu. Pracoval pre mňa v Taškente. Viete, býval som umiestnený v Taškente.“

Hlavou sa mi začali preháňať myšlienky. Taškent. Hlavné mesto Uzbekistanu. Uzbecká politická mafia. Chocholkov tam bol prevelený v časoch, keď bol Uzbekistan súčasťou Sovietskeho zväzu.

„Viete,“ pokračoval Chocholkov, „nemám túto reštauráciu, aby mi zarábala peniaze. Mám ju pre mojich priateľov. Je to veľmi pohodlné. Je to miesto, kde si môžete ísť sadnúť a porozprávať sa – presne ako teraz my dvaja. Kde by sme sa stretli, keby tu táto reštaurácia nebola? Na ulici? Mimochodom, môj kuchár je veľmi dobrý. Pijete vodku?“

„Pijem.“

„Vynikajúco.“

Generál nám obom nalial prvý pohárik a rozhovor sa začal.

Pokúsil som sa zistiť, či je FSB pripravená nechať Litvinenka na pokoj. A ak áno, za akých by to bolo podmienok. Mal som len jediný argument. Litvinenko si už odsedel 9-mesačný rozsudok, a to bol dostatočný trest za jeho „zločin“. Ak by FSB garantovala, že Litvinenkovi neublížia, bol som pripravený uzavrieť dohodu a na oplátku garantovať, že Litvinenko ako bývalý agent FSB nezverejní kompromitujúce informácie, ktorými disponuje.

SkryťVypnúť reklamu

Generál mi však vysvetlil, že Alexandrovi neodpustia, pretože sa vzoprel systému. To nie je dovolené nikomu. A tých deväť mesiacov, ktoré už strávil vo väzení, boli iba začiatkom jeho problémov. Tiež mi vysvetlil, že ak by on, generál Chocholkov zajtra náhodou narazil na Litvinenka, uškrtí ho vlastnými rukami.

Počas toho ako to generál hovoril, zároveň aj ukázal, ako presne by sa jeho ruky chopili Alexandrovho krku. Výraz Chocholkovovej tváre, dovtedy vcelku prívetivý a pokojný, sa zrazu zmenil a začal byť desivý.

Nasledovala prestávka, ktorá mi prišla veľmi dlhá. Ticho prelomil generál.

„Myslel som to o-o-obrazne, samozrejme len o-o-obrazne,“ povedal, ťažko sa zajakávajúc.

„Vlastne,“ pokračoval o niečo pokojnejšie, „samozrejme existuje cesta z tejto situácie. FSB zvykla mať ekonomické oddelenie. Zamestnávalo zhruba 300 až 400 našich agentov, ktorí sa špecializovali v ekonomických záležitostiach. Viete, dnes, pri vzostupe trhovej ekonomiky začala ostro rásť aj ekonomická kriminalita. Ľudia kradnú peniaze štátu, otvárajú si kasína, obchody, reštaurácie, neplatia dane a všetok biznis robia v hotovosti. Je úplne nemožné držať si o nich prehľad. Aby sme sa s týmito zločinmi dokázali vysporiadať, FSB vytvorila nové ekonomické oddelenie. Nuž, a náš spoločný známy, Berezovskij, presvedčil prezidenta, aby toto oddelenie zrušil. Povedal mu, že bolo vytvorené len kvôli tomu, aby pomáhalo FSB vydierať firmy. Tých 300 až 400 našich najlepších expertov bolo prepustených. Majú rodiny, deti. A nemajú čo jesť. Takže ak Berezovskij obnoví toto oddelenie, Alexandrovi Litvinenkovi zrejme môžeme odpustiť.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Takže táto reštaurácia je miestom, kde môžu hladné deti prepustených agentov FSB dostať jedlo zadarmo?“

„V skutočnosti je to presne tak,“ odpovedal Chocholkov a rýchlo sa postavil. „Pretože my sami máme ako štátni zamestnanci veľmi nízke platy. Nemôžeme si ani len dovoliť ísť do normálnej reštaurácie. Nemáme peniaze.“

„Ale Berezovskij mi rozprával, že keď raz prespával v jednom z najdrahších hotelov vo Švajčiarsku a šiel dolu k bazénu, videl tam generála Alexandra Koržakova – bývalého šéfa Jeľcinovho bezpečnostného aparátu.“

„To bol len dar od nás všetkých. On sám nemá v peňaženke ani rubeľ. Každý z nás sa poskladal po rubli či dvoch – všetci agenti čo ho poznali – a kúpili sme mu pobyt v luxusnom rezorte ako dar.“

„Chápem. Ale Litvinenko mi rozprával, že existuje videozáznam ako ste raz v kasíne prehrali desiatky tisíc dolárov za jediný večer.“

„To bolo v službe. Pracoval som na jednom prípade. Práve prebiehala operácia v kasíne. Dostal som oficiálne prostriedky na hazardovanie a takpovediac som ich prehral. Samozrejme, kasíno mi následne preplatilo peniaze, o ktoré som prišiel. Teda, preplatilo ich nám, štátnej pokladnici, vláde. Takže možno existuje videozáznam, ale žiaden zločin sa nestal. Bola to len práca pre štát.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Nie je aj nejaký iný spôsob ako nechať Litvinenka na pokoj, ktorý by nezahŕňal obnovu ekonomického oddelenia? Chápete, my ho len tak neopustíme a nenecháme vám ho napospas. Vy ste boli jeho šéfom, máte lepšiu predstavu o tom, čo všetko Litvinenko vie a čoho je schopný. Ak ho nenecháte na pokoj, budeme s vami bojovať. Nemali by ste nás podceňovať. Nemáme síce zbrane ani oficiálne preukazy FSB, no Berezovskij má peniaze a vplyv, Alexander má informácie a ja znalosti. Nemali by ste nás podceňovať. Ak Litvinenka nenecháte na pokoj, budeme bojovať. Verte mi, nebude sa vám to zdať ako drobná záležitosť.“

„Už je pol jednej ráno,“ vyhlásil Chocholkov. „Ráno musím skoro vstávať do práce. Vy pravdepodobne tiež musíte ísť domov. Máte auto?“

„Nie, zavolám si taxík.“

„Nerobte si starosti. Môj kuchár Vás odvezie domov. Viete, nočná Moskva už nie je taká bezpečná ako kedysi. My dvaja sme mali otvorený a úprimný rozhovor. Tiež by ste nás nemali podceňovať. No hlavne, nepreceňujte Berezovského vplyv. A k tomu, čo ste spomínali… nemám pochybnosti o tom, že máte veľa znalostí. Sám som navštívil veľa miest. Hovorím niekoľkými európskymi jazykmi. Takže, tiež by ste nás nemali podceňovať.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Chocholkov vôbec nevytiahol otázku peňazí. Tiež som o peniazoch nepovedal ani slovo.

„Vec sa má takto,“ povedal som Alexandrovi, keď som sa s ním stretol. „Je to zlé. Ty aj Marina odtiaľto musíte odísť. Nedožiješ ani do konca roka. Pri najlepšom scenári skončíš vo väzení. Najhorší scenár ti vysvetľovať nemusím.“

Vtedy sme ten rozhovor nedokončili. Do Alexandrovho bytu som sa vrátil v noci 24. septembra 2000, aby som s ním prediskutoval našu spoločnú knihu.

Plán bol extrémne jednoduchý. V priebehu najbližších dvoch týždňov Alexander prekročí hranice – na mieste, ktoré si sám vyberie – a nikomu o tom nedá vopred vedieť. Vrátane mňa. Hneď ako prekročí hranice, odletím za ním, kdekoľvek už bude, aby som sa presvedčil, že je všetko v poriadku, skutočne je mimo krajiny a nesedí v kancelárii prokurátora FSB. Potom dám vedieť Marine Litvinenkovej, že Alexander je slobodný. Ona následne zájde do cestovnej kancelárie a kúpi dovolenku pre seba a svojho syna Anatolija do ktorejkoľvek európskej krajiny. Kamkoľvek bude najjednoduchšie získať víza. Zaplatí čokoľvek to už bude stáť, len aby sa dostali z krajiny tak skoro ako to len bude možné. Akonáhle Marina a Anatolij opustia Rusko, kontaktujem ambasádu niektorej z krajín západnej Európy alebo Spojených štátov, rýchlo zariadim azyl pre rodinu Litvinenkových a operáciu môžeme považovať za úspešnú.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Hlavne prekroč hranice. To je hlavné. Zvyšok môžeš nechať na mňa.“

„Prekročím hranice,“ povedal mi Alexander. „O to si nerob starosti.“

Neprešli ani dva týždne a naozaj prekročil hranice. V Ruskom meste Soči nastúpil Alexander na parník, ktorý od čias Sovietskeho zväzu cestoval medzi prístavmi na pobreží Čierneho mora. Za starých čias patrili všetky tieto prístavy do veľkého impéria ZSSR. Impérium sa odvtedy rozpadlo a prístavy sa stali súčasťami rôznych krajín, no malý parník stále premával po svojej starej trase. Alexander prišiel do Soči a nalodil sa na čiernomorský parník so svojim ruským pasom. Desiatimi dolármi podplatil colníka, aby neskontroloval, či sa jeho meno nenachádza na zozname osôb, ktoré nemajú dovolené opustiť Rusko.

Tých desať dolárov mu zabezpečilo prechod do najbližšieho gruzínskeho prístavu. Odtiaľ zamieril do hlavného mesta Gruzínska, Tbilisi, odkiaľ mi zavolal. Okamžite som odletel do Gruzínska. Medzičasom už Marina Litvinenková vybavovala dvojtýždňovú cestu do španielskej Marabelly, aby si užila dovolenku na juhu Španielska s jej synom Anatolijom a skupinou ruských turistov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pre Alexandra bolo najnáročnejších niekoľko nasledujúcich dní. Našou jedinou nádejou bolo, že FSB si neuvedomí dostatočne rýchlo čo sa deje. Že si nevšimnú, že im zmizol z dohľadu nielen Alexander, ale celá jeho rodina.

Bol to súboj s časom a na každej hodine záležalo. Všetko šlo podľa plánu, no Alexander bol nervózny. A nemohol zavolať Marine. Akýkoľvek telefonát mohol byť zachytený a všetko by zmaril. Náš harmonogram sme mali do detailov dohodnutý. V určitý dátum a čas som mal prísť na letisko v Malage a stretnúť sa tam s Marinou a Anatolijom. Nechal som Alexandra v Tbilisi a odletel do Španielska presne podľa plánu. Alexander sa mi neskôr priznal, že pokým som sedel v lietadle, zosypal sa a zavolal Marine z gruzínskeho mobilu. Riskoval tým, že zruinuje celú operáciu.

„Marina, kde si?“

„Odlietame. Strácam signál…“ bolo všetko, čo Marina stihla zakričať do telefónu.

Spojenie bolo prerušené.

Stál som pod eskalátorom na letisku v Malage, čakajúc na skupinu ruských turistov. Marina a Anatolij nemali takmer žiadnu batožinu. Podľa inštrukcií si nemala brať so sebou nič, čo by akýmkoľvek spôsobom mohlo ruským colníkom naznačiť, že do Španielska neodchádza na dva týždne, ale navždy. Akonáhle som uvidel ich tváre, volal som Alexandrovi: „Tvoja rodina je v Španielsku.“ Odviezol som Marinu do hotela v Marabelle, nasledujúc skupinu ruských turistov, a vysvetlil jej celý plán. Strávil som v Marabelle niekoľko dní, pokým si Marina a Anatolij na situáciu trochu nezvykli, a potom odletel späť do Gruzínska. Alexander medzitým chodil po Tbilisi ako tiger v klietke.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Akonáhle sa Alexander a Marina stratili z dohľadu, ľudia z FSB okamžite pochopili, že Litvinenkovci utiekli. Správne predpokladali, že útek bol s najväčšou pravdepodobnosťou zorganizovaný mnou. Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie sa teda rozhodla chytiť nás prostredníctvom môjho mobilu, ktorý v FSB poznali. Každú pol hodinu mi volali dvaja ľudia, ktorí chceli vedieť ako sa mám a aké je počasie v Bostone. Jeden bol môj starý známy, ktorý v máji zorganizoval stretnutie s generálom Chocholkovom, druhý bol major FSB Andrej Ponkin, ktorý bol pridelený Litvinenkovcom do role „rodinného priateľa“. Podrobne som im rozprával o mojom živote aj o počasí v Massachusetts. Telefón som nemohol vypnúť, pretože to bolo moje jediné spojenie s Alexandrom a Marinou. Našou jedinou nádejou bolo, že budeme rýchlejší a mobilnejší ako lietajúca čata najatých vrahov, ktorých FSB vyslala do Gruzínska. A aj sme boli.

V tomto bode už o situácii vedelo aj Veľvyslanectvo USA v Gruzínsku. Americké bezpečnostné služby so mnou otvorili diskusiu o osude rodiny Litvinenkovcov. Americké veľvyslanectvo v Tbilisi sa však nedokázalo prispôsobiť našim časovým obmedzeniam. Keď sa situácia podľa nášho názoru stala kritickou a Alexander si spočítal, že nájomní vrahovia FSB už dorazili do Tbilisi, odleteli sme do Turecka. Bez toho, aby sme o tom dali Američanom vedieť, keďže sme nemali dôvod veriť, že FSB naše rokovania s veľvyslanectvom neodpočúva. Turecko nevyžadovalo žiadne vstupné víza pre Alexandra, alebo jeho rodinu. Akonáhle som Alexandra priviedol do tureckého mesta Antalya a nechal ho v hoteli, obratom som odletel do Španielska, kde na mňa Marina a Anatolij čakali na už známom malagskom letisku. Dňa 27. októbra som priviedol Marinu a Anatolija za Alexandrom do päťhviezdičkového hotela v tureckom meste Antalya. Ubytovali sme sa pod falošnými menami. Pod mojim vlastným menom som rezervoval niekoľko izieb v hoteloch naprieč rôznymi časťami mesta. Samozrejme, nikdy sme do nich ani len nevkročili.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Americké veľvyslanectvo v Gruzínsku posunulo Litvinenkov prípad americkému veľvyslanectvu v Turecku. No ani tu sme nemali dojem, že Američania urobia rýchle rozhodnutie o udelení politického azylu pre Litvinenkovcov. Samozrejme, to všetko bolo pre mňa veľmi znepokojujúce. Odletel som domov do Bostonu, aby som pokračoval v rokovaniach so CIA priamo na mieste. Aby Alexander a jeho rodina nezostali v Turecku osamote, Alexander Goldfarb nasadol na najbližší let z New Yorku do Antalye. Obaja sme leteli cez Londýn. Na letisku Heathrow sa však naše cesty stretli iba telefonicky. Stručne som mu opísal situáciu a odletel do štátov, kde CIA definitívne potvrdila rozhodnutie, že Litvinenkovcov neprijmú.

Dňa 1. novembra s nimi Goldfarb odletel do Londýna, kde Alexander, jeho žena a syn požiadali o azyl. V auguste 2001 moskovský denník Novaja Gazeta zverejnil niekoľko kapitol z našej pripravovanej knihy.

Odvtedy bolo zavraždených niekoľko ľudí, ktorí nám pomáhali. Poslanci ruského parlamentu Vladimir Golovljov a Sergej Jušenkov nám pomohli previezť nahrávky zakázaného dokumentu Vražda Ruska, ktorý vychádzal z našej knihy. Obaja boli zastrelení. Golovljov bol zavraždený 21. augusta 2002 a Jušenkov 17. apríla 2003. Jurija Ščekočichina, poslanca ruského parlamentu a zástupcu šéfredaktora novín Novaja Gazeta – kde pracovala aj nedávno zavraždená Anna Politkovská – otrávili. Dlhší čas strávil v kóme až pokým 3. júla 2003 nezomrel. So Ščekočichinom som sa stretol v chorvátskom Záhrebe v júni 2001 a dal mu rukopis Ruska v plameňoch na uverejnenie v jeho novinách.

Do konca roka 2003 sme v lotyšskej Rige vytlačili 5-tisíc kópií ruskej verzie tejto knihy. Túto edíciu sme otvorene a legálne poslali na predaj do Moskvy. Zásielku však cestou skonfiškovala FSB. Podľa oficiálneho stanoviska totiž kniha odhaľuje štátne tajomstvá. Tým najväčším, samozrejme, bolo, že ruské bezpečnostné služby stáli za teroristickými útokmi z roku 1999. A tak sa prvýkrát od 70. rokov – keď boli v ZSSR zakázané diela Alexandra Solženicina – stalo, že bola v Rusku oficiálne zakázaná kniha.

Napriek vraždám sme v našej práci pokračovali a zozbierali nové materiály. Urobili sme čo sa dalo. Snažili sme sa ostať v bezpečí a nažive. Zlyhali sme. Šesť rokov po tom, ako sme pristáli v Londýne, som stratil svojho spoluautora. Dňa 1. novembra 2006 ho otrávili a pod predslov tejto edície Ruska v plameňoch sa môžem podpísať už iba sám.

Jurij Felštinskij

4. február 2007

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu