Matúš je mladý violončelista, ktorý sa vzdal kariéry, no zároveň po nej túži. Nehovorí veľa. Ani o svojich túžbach a krivdách. Jeho nevlastný brat Dávid je zase veselý a zhovorčivý. Muž nízkeho vzrastu, ktorý je spokojný s málom. Obaja spoločne muzicírujú vo viedenských uliciach, aby si zarobili. Keď prší, hrajú skrytí pod igelitom. Vo filme, ktorý dostal názov Plastic Symphony.
Od zázraku ďalej cez Zázrak
Päť rokov ubehlo od predchádzajúcej snímky Juraja Lehotského. Režiséra, ktorý debutoval tak výrazne, až to mohlo byť zväzujúce. Dokumentom Slepé lásky (2008), ktorý uviedol festival v Cannes, kde získal cenu Medzinárodnej konfederácie artkín. Išlo o portréty niekoľkých nevidiacich ľudí, ktoré ukazovali najmä ich vnútorný svet. Citlivo a s hravosťou. Bol to vtedy v slovenskej kinematografii taký malý zázrak.
Zázrak (2013), tak sa volal druhý celovečerný film Juraja Lehotského. Po ňom nasledovala Nina (2017). Oba uspeli na niekoľkých festivaloch. A hoci boli hrané, Lehotský v nich nezaprel dokumentaristu. Skúsenosť pozorovateľa, ktorý dokáže autenticky vykresliť črty prostredia a postavy na okraji spoločnosti. V oboch prípadoch pochádzajú hrdinovia príbehu z nepriaznivých podmienok. Sú to vlastne ženské hrdinky, ktoré ešte nedospeli. V prípade Zázraku pätnásťročná Ela, ktorá sa dostala do polepšovne. V druhom prípade dvanásťročná Nina, ktorá pochádzala z rozpadnutej rodiny. Mali toho málo a zápasili so životom.
Smutná pouličná Óda na radosť
Ani hrdinovia snímky Plastic Symphony nemajú na ružiach ustlaté. Matúš mal našliapnuté k sľubnej kariére. Študoval v Berlíne, no zo školy odišiel, pretože mu umierala adoptívna matka. Teraz žije s nevlastným bratom a na base hrá Ódu na radosť viedenským turistom. Hovorí málo, o to väčšiu váhu má, keď zo seba dostane, že nosí kríž. Matúš vie, že má na viac. A potom to príde - možnosť presadiť sa, preniknúť do veľkého hudobného sveta.
Začne sa mu dariť.
