Mal to byť román o Larsovi, no napokon je to román pre Larsa, o nás, obyčajných ľuďoch žijúcich svoje životy.
„Čo v jednom momente považoval za vlastné miesto, nepatrným pootočením mohlo hocikedy zmiznúť a patriť komukoľvek inému,“ píše vo svojom pozoruhodnom debute Príbeh nekonečných koncov Matej Rumanovský.
Jeho filozofický román je vskutku príťažlivým kokteilom viet, príbehov, úvah a tém.
Lars – „človek milión“
Kým sa dostaneme k tomu, kto vlastne je Lars a ako sa celkom nahý ocitol v izbe rozprávača, musíme prečítať pekných pár strán, vypočuť si Janáčkovu symfóniu, podiškurovať so známymi umelcami, posedieť si v zafajčenej krčme a stať sa svedkami naplnenia životnej túžby jednej ženy.
Na začiatku zomrie Larsova matka a zdalo by sa, že príbeh nemá kam pokračovať. Túto myšlienku nám podsúva sám rozprávač, ale vzápätí ju zamieta citátmi Umberta Eca a Pavla Vilikovského.
Príbeh beznádejného dobráka Larsa nemožno ani načrtnúť, pretože sa odvíja retrospektívne a bola by škoda obrať čitateľa o radosť z objavovania.
Rumanovský nám kapitolu za kapitolou ponúka jednotlivé časti skladačky, pričom niektoré kúsky si musíme odložiť bokom, lebo zdanlivo nikam nepasujú, vo finále však zapadnú na presne určené miesto.
Hocikedy urobí odbočku v podobe filozofických úvah na rôzne témy a prvky magického realizmu sú vítaným bonusom.
Nedajte sa zmiasť druhou časťou s názvom Symfónia bytia, ktorá pôsobí ako ojedinelá poviedka, čo sa do románu dostala omylom, no verte, že má v knihe svoje opodstatnenie.
Rumanovský vytiahol zo záhrobia umelcov Pavla V. a Miroslava V. Prvý chlipká čaj a druhý fajčí jednu cigaretu od druhej, pričom ich hojne zalieva koňakom.
Debatujú o všeličom možnom a ich rozhovor nadobúda na sile, keď sa k nim pridá stále literárne aktívny Milan K.
Ale poďme od literárnych velikánov naspäť k príbehu. Teda k príbehom. V románe sa ich odvíja viac a moment prekvapenia, keď sa zrazu začnú vynárať jednotlivé prepojenia, je dokonalý.
