Kedysi v Ružových snoch očarila poštára Jakuba (Juraja Nvotu), teraz hrala vedmu vo filme jeho dcéry Terezy Svetlonoc. Nepovažuje sa za šamanku, hoci ju tak občas označia, a istejšie ako pred kamerami sa cíti na javisku s husľami.
Hudobníčka IVA BITTOVÁ v lete nahrala s deťmi z Ukrajiny, Moravy a Slovenska svoj nový projekt nazvaný Novaja radosť s podtitulom Koledy – koljadky. Nájdete ho aj na CD, ktorý bude prílohou denníka SME 20. decembra. V stánkoch bude toto vydanie k dispozícii až do konca roka.
V rozhovore vysvetľuje, ako celý projekt vznikol, no rozprávali sme sa aj o tom, ako sa jej žije v Amerike, prečo spieva stromom a prečo až teraz vyštudovala vysokú školu.
V Koledách - koljadkach sa spojili tri detské zoskupenia – slovenské, moravské a ukrajinské. Ako k tomu došlo?
S nápadom prišiel Ladislav Snopko. On mi navrhol aj detský folklórny súbor Magdalénka z Modry, ktorý má svoju cimbalovú muzičku. Poslal mi ich nahrávku a mne sa páčilo ich nasadenie, aj to, ako pracujú s detskými hláskami.
Povedali sme si, že by bolo fajn spojiť to s druhým súborom Babačkou, ktorý som založila v Boroch pri Žďári nad Sázavou.
A v súvislosti s vojnou na Ukrajine som navrhla, že by mohli zohnať pár hláskov z Ukrajiny. Našli sme ich v rodinách, ktoré hľadali na Slovensku zázemie. Dostali názov Paljanyca.
To zrejme neboli deti, ktoré už spolu spievali predtým.
Nie, tie deti sa predtým nikdy nevideli, väčšina z nich sa ani nezaoberala spevom. Išli do toho bez skúseností, ale s elánom. Týždeň sme spolu strávili v Modre, v kultúrnom dome, a začali na tom pracovať.
Aké koledy spievajú?
Slovenské, moravské a niekoľko kolied za Ukrajinu, čo sú v podstate rusínske piesne zo Zakarpatska. To bol ďalší oriešok, lebo deti sa nám pozbierali z Odesy či Kyjeva a textu veľmi nerozumeli. Jednak je to rusínsky, navyše je ten text veľmi starý.
Čerpala som zo spevníka, ktorý skompletizoval so svojím otcom Prešovčan Alexander Mušinka. To bola veľká pomoc.
Kolektívna fotografia z nahrávania albumu Novaja radosť. (zdroj: Ctibor Bachratý)Sú rusínske, moravské a slovenské koledy veľmi odlišné?
Sú rozdielne nielen jazykovo, ale najmä melodicky i harmonicky, hoci sme tri susediace národy. Sú medzi nimi malé nuansy, ktoré vyvolávajú obrovský rozdiel pri počúvaní i významovo.
Takže sme trávili čas rozcvičovaním, prácou na hlase, naštudovaním piesní, a tiež sme sa rozprávali o tom, ako kto oslavuje vianočné sviatky. Mali sme úžasnú tlmočníčku z Ukrajiny, ktorá už bola v pokročilom stave tehotenstva.
Päť dní ste nacvičovali koledy a hneď ste nahrávali?
Áno, v tom najväčšom teple, bolo to intenzívne. Víkend sme potom trávili v kostole, s dvoma zvukármi, ktorí to zaznamenali.
Na celom naštudovaní a nahrávaní sa podieľal aj môj mladší syn Antonín Fajt, ktorý teraz končí doktorát v Kalifornii ako skladateľ. Pracoval s ľudovou hudbou, robil aj harmonizáciu kolied, nahral klávesy, perkusie a elektroniku a dal tomu skutočne krásny až vizuálny zvuk.
V štúdiu sme všetko prepojili do príbehu, ja som hrala na husle, perkusie a spev. V niekoľkých piesňach s nami hrá ľudová hudba, to sú mladučkí hudobníci, ktorí spolupracujú s Magdalénkou, inak je to všetko postavené na rýdzo autentickom prejave 45 hlasov.
Máte ku koledám hlbší vzťah? Spievali ste ich v detstve?
Keď som bývala v Lelekoviciach pri Brne, pracovala som so súborom Lelky a v miestnom kostole sme nahrali Kolednice, a je to už naozaj veľmi dávno.
Som z hudobnej rodiny, na spievaní kolied som vyrastala. U nás sa nešlo ku stromčeku rozbaľovať darčeky skôr, ako sme si nezahrali a nezaspievali. Hudba k Vianociam patrila, aj koledovanie, občas sme chodili hrať aj od domu k domu.
Váš otec pochádzal zo Slovenska, mama z Moravy, Aké koledy ste spievali?
Vždy to bolo zmiešané. Pre mňa dodnes neexistuje hranica medzi Českou a Slovenskou republikou, rozdelenie vnímam ako niečo nesprávne.
Mamička bola zo Slovácka, blízko slovenských hraníc, otecko bol jediný v našej rodine, kto hovoril po maďarsky. Keď idem hrať do Maďarska, trošku rozumiem, ale nikdy som maďarčinu nepoužívala. Otecko celý život hovoril takou horšou češtinou, skôr to bola slovenčina, a vždy ma volal Ivánka.
Zaujímavé je, že k Slovensku mám teraz, čím viac starnem, bližšie a bližšie, mám pocit, že tu mám umelecky možno aj väčšie zázemie a väčšiu odozvu ako v Čechách.
Máte nejakú obľúbenú koledu?
Vždy hľadám novú, teda skôr zabudnutú. To pátranie po niečom, čo ešte nie je obohrané, ma baví. A tu sa nám to, myslím, že celkom podarilo, máme koledy od Telču a Žďáru, cez Griňavu až po Imstyčevo.
Ako trávite Vianoce teraz, keď žijete v Amerike?
Týždeň medzi Štedrým dňom a príchodom Nového roku trávime vždy doma, veľa muzicírujeme, pozývame priateľov a susedov a robíme si domáce koncerty.
Priznám sa, že ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že ste sa do Ameriky presťahovali už v roku 2007.
Pretože som u vás často, každý rok chodím na turné Čechy, Slovensko, Európa. A ako naschvál, keď sa presťahujete do inej krajiny, tak vás potom volajú častejšie.
Ale je pravda, že si udržujem kontakt, mám tu mamičku a publikum, ktorému sa snažím byť verná a pokiaľ budem schopná cestovať, tak cestujem.
Žijete v Hudson Valley, úplne v lese. Nebolo ich tu dosť, že ste ich museli hľadať až tak ďaleko?
