Mohli to byť poviedky, možno dokonca romány, ale sú to básne a tak je to dobre. Vo voľnom verši Mirky Ábelovej, civilnom a intenzívnom, vyniká to, čo by v próze zostalo skryté medzi riadkami. Priestor dostávajú veci, ktoré sa nezmestia do slov.
Práca z domu, život v bratislavských satelitoch, ľad, čo cinká v poháriku, zen, paradajky na balkóne, ďaleko do výplaty a víno za euro päťdesiat.
Sú to tri súčasné príbehy troch súčasných žien písané súčasným jazykom, miestami však zo stránok zavanie atmosféra gotických románov.
Keď každá izba v dome je trinásta komnata
Myši, čo nie sú myši, konský cintorín a veci, ktoré obsadia mysle, keď v srdciach zavládne mráz. Znepokojivý pocit – hlavne v prvom a treťom príbehu – umocňujú ilustrácie, ktoré zakaždým vytvorila iná výtvarníčka. Za atmosférou gotického temna však akoby driemalo čosi oveľa, oveľa staršie.
Malvína je alkoholička, ktorú opustil manžel, odrastené deti sa jej vzdialili a ona zostala sama so svojimi vráskami a rozpadajúcim sa domom, Miroslava je mladá mamička z mesta, ktorá sa s rodinou presťahovala za – ako asi dúfala, lepším, pokojnejším životom – na vidiek, a Chantal je žena z okraja dediny i spoločnosti, ktorej rodinu ekonomické dosahy pandémie posúvajú ešte ďalej, za hranice chudoby i príčetnosti.
