Chcela byť primárne arménskou spisovateľkou, no jej knihy vychádzajú prevažne v ruskom jazyku. Je teda ruskou spisovateľkou arménskeho pôvodu, i keď všetky jej knihy sú o rodnom Arménsku.
NARINE ABGARIAN začínala ako blogerka, až neskôr sa z nej stala autorka píšuca príbehy o ľuďoch z odľahlých kútov sveta, o ich kultúre, jazyku a tradíciách, ktoré by nemali zostať nepovšimnuté a zabudnuté.
Je autorkou dvanástich kníh, laureátkou prestížnej ceny Jasnaja Poľana a hrdo sa hlási k magickému realizmu a Gabrielovi Garcíovi Márquezovi, ktorým sa vo svojich knihách inšpirovala.
Prečo je pre vás – ako ste to dokázali knihou Z neba spadli tri jablká a aj knihou Simon – dôležité písať o chudobe, predsudkoch, malosti, no aj o zvykoch a tradíciách Arménov, o hladomore, epidémiách, vojnách a genocídach?
"Nepovedala by som, že mojou prvoradou úlohou je opisovať útrapy, ktoré postihnú konkrétnu postavu alebo ľud. Pre mňa je dôležité zistiť alebo vytušiť východisko zo zdanlivo beznádejnej situácie.
Žijeme v časoch, keď každý potrebuje slová útechy, pomyselnú dlaň na pleci ako znamenie, že všetko bude v poriadku. Cestu k takémuto pocitu, že všetko bude dobré, aj hľadám, a svojím spôsobom ju aj nachádzam."
Čo vás tak fascinuje na odľahlých kútoch sveta, na kultúrach a tradíciách, o ktorých veľa nevieme alebo sú nám vzdialené?
"Svet je rôznorodý a zároveň takmer rovnaký, je ako včelín. Na prvý pohľad vyrábajú rovnaké včely rovnaký med, rodia sa, žijú, umierajú.
Ale keď nazrieme do jednotlivých úľov, vidíme, že každý žije vlastným životom, má svoje vlastné problémy aj ťažkosti, radosti a zvyklosti.
Mám rada túto rozmanitosť, jasne v nej cítim božiu prozreteľnosť: tak ako sa v hádke rodí pravda, tak sa v rozmanitosti životov rozvíja samotné žitie.
Sama som sa narodila v malom kúte sveta, o ktorom mnohí nič nevedia, ale ja o ňom viem veľa. O tomto kútiku rozprávam, ako najlepšie viem.
V knihe Z neba spadli tri jablká píšete o dedine v arménskych horách, ktorej obyvatelia žijú úplne mimo technologického a konzumom presýteného sveta. Knihu ste rozdelili na tri časti, ako sú aj tri jablká v maranských legendách. Ako ste sa k týmto legendám dostali, kto vám ich vyrozprával?
"Každá arménska rozprávka sa končí tým, že z neba spadli tri jablká, ktoré sa rovným dielom rozdelia medzi tých, kto videl, počul a vyrozprával.
Chcela som napísať presne taký príbeh – o malej, všetkými zabudnutej a opustenej arménskej dedine na vrchole hory. Kto žije na tej hore?
Naši starkí, na ktorých zabúdame, keď sme mladí a máme naponáhlo. A ku ktorým sa vraciame, keď už je neskoro.
Chcela som prelomiť ten kruh, vdýchnuť starčekom život, natiahnuť čas. Alebo aby sa nás dočkali, keď dospejeme a vrátime sa."
