Filmový producent Maroš Hečko si zásadne vyberá témy, ktoré majú hlbší význam, presah, zmysel aj s odstupom času a nie sú len rýchlou chuťovkou. Aj teraz pracuje na viacerých projektoch naraz, pričom každý z nich je v inej fáze výrobného cyklu. Začína pracovať na veľkom koprodukčnom filme Konečne máme republiku o rozdelení Česko-Slovenska, vo finálnych prácach sú dokumenty o československej architektúre z éry brutalizmu, Šťastný človek o rodovej tranzícii, Invalid ako film o ľudskom dobre, ktorý je podaný s humorom, či Světýlka, ako voľné pokračovanie nedávno úspešne uvedeného filmu Slovo. A popritom píše knihy. Na tú najbližšiu sa chystá počas vianočných sviatkov, ktoré bude tráviť v Austrálii.
Čo je vo filmovej hierarchii viac? Producent alebo režisér?
Ja to takto hierarchicky nevnímam. Zatiaľ som nerobil film, kde by som sa podľa takej štruktúry správal. Obvykle je najvyššie producent, zodpovedá za projekt, za peniaze, vo veľmi výnimočných prípadoch je to režisér, najmä ak je aj sám producentom. U nás v Azyle je každý film kolektívne dielo a štruktúru či direktívne plieskanie bičom nepoznáme. Radšej diskutujeme a diskutujeme, až dospejeme k tomu, čo je pre daný projekt najlepšie.
Už z rodiny mám zažité, že o veciach sa rozprávame. Boli sme veľká rodina, stále sme sa stretávali, diskutovali sme spolu a tento prístup sa mi prenáša aj do práce. Nikdy nerozhodoval za všetkých len jeden. Veľmi silne ma to ovplyvnilo a tak teraz moja práca vyzerá ako diskusia v širokom kruhu. A ak sú argumenty dobré a silné, prijmem ich. Vždy však musí byť niekto, kto preberie zodpovednosť.
Nedávno cez klubové kiná prišiel film Slovo. Ako zarezonoval u divákov?
Je to artová vec a získali sme za ňu hlavnú cenu za réžiu a hlavný herecký výkon v Karlových Varoch. Je to skôr festivalový film ako distribučná lahôdka. Partnermi pri tomto filme boli česká aj slovenská televízia, takže film bude na budúci rok uvedený aj v televíziách. Na festivaloch však ešte stále láme rekordy a v pláne je aj jeho uvedenie v Amerike ešte v roku 2022.
Slovo nebolo jediným filmom, na ktorom ste spolupracovali s režisérkou Beatou Parkanovou.
Ďalší film, ktorý sme spoločne natočili, sa volá Světýlka. Je to kvázi tretia časť väčšieho celku – prvú časť s názvom Chvilky sme spoločne nerobili. Potom prišlo Slovo, kde režisérka sledovala, ako dopadli jej starý otec so starou mamou, a tretia časť je o nej, ako o päť-, šesťročnom dieťati, ktoré prežíva rozvod svojich rodičov. Aktuálne sa Světýlka strihajú a následne film pôjde na festivaly, podobne ako predtým Slovo.
Už v decembri začínate nakrúcať pripravovaný film Konečne máme republiku. Kde všade sa bude točiť?
Zdeněk Godla, Gregor Hološka a Peter Šimun vo filme Invalid (zdroj: Foto - Archív M. H.)Točíme v trnavskej nemocnici, v Bratislave a Banskej Bystrici.
Je to česko-slovensko-kanadská koprodukcia. Budú v tomto filme aj zahraniční herci?
V Kanade nám pripravili veľký kasting, aký som doteraz nevidel. Rozdiskutovávali sme približne tridsiatku herečiek a do finále postúpila asi pätica. Jedna z nich, Nahéma Ricci, získala ocenenie kanadská herečka roka.
Predstavuje práve postava, ktorú stvárni vybraná kanadská herečka, hlavnú hrdinku filmu?
Hlavná hrdinka môže byť 75-ročná Amália, ale aj 50-ročný Daniel či spomínaná mladá Kanaďanka, ktorá prišla objavovať východný blok... V príbehu je osem postáv, ktoré sú na plátne takmer nonstop.
Hovoríte, že len začínate točiť. Kedy chcete film uviesť?
Ešte pred letom. Gro natáčania bude vo februári, potom pôjde film do postprodukcie. Chceme to stihnúť, lebo na budúci rok si pripomíname tridsiate výročie rozdelenia Československa. Chceli by sme, aby bol film v kinách ešte pred letom.
Republika je o takom spokojnom, nenásilnom a napriek všetkým okolnostiam, vlastne ideálnom rozchode. Zaujalo v zahraničí na pitchingoch, keď ste tému prezentovali, práve to?
Áno, zaujalo presne to priateľské rozdelenie. Postava Kanaďanky do príbehu prináša pohľad z inej časti sveta. V tom čase, začiatkom deväťdesiatych rokov, u nás bolo veľa cudzincov, ktorí prišli objavovať Východ. Cez jej optiku získavame na príbeh odlišný náhľad.
S kým spolupracujete na filme Konečne máme republiku?
S Tomášom Dušičkom tvoríme tandem. Pracujeme teraz spolu na Republike. Režírovať to bude Michal Kováč, Slovák žijúci v Prahe a študujúci na FAMU. Pochádza z Prešova, na FAMU študuje vo štvrtom ročníku. Dali sme mu príležitosť a on sa jej chopil. V produkcii prvýkrát spolupracujeme s Tiborom Búzom a potom sú to už overení ľudia, môj partner z Azylu Peter Veverka a Vojto Frič na českej strane. S ním sme s Petrom produkovali aj Slovo a Světýlka.
Kto na projekt na začiatku zareagoval najlepšie?
S filmom sme boli v Toronte a dostali sme tam štyri veľké feedbacky od Toronta samotného, od výbercu z Benátok, od Sundance a výborná reakcia prišla aj z Berlína. Na mierový rozchod dvoch krajín, a na to, že u nás nebola revolúcia či občianska vojna, hľadeli všetci s obrovským rešpektom. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch bol toto veľký problém aj v Kanade. Riešili, či sa Quebec ako francúzska časť má odtrhnúť a byť samostatný. Podobná téma sa však riešila rôzne po svete a nie všade tento „rozvod“ prebehol priateľsky.
Ľudí najviac fascinovalo práve to, ako sa tento proces u nás udial pokojne a nenásilne. A keďže táto téma u nás zatiaľ v tejto forme spracovaná nie je, robíme to teraz my.
Venujete sa v tomto filme aj politike?
Primárne nie. Je to príbeh o československej rodine. Sledujeme spôsob, akým sa dokážu dohodnúť v samotnej rodine, čo sa odráža aj v príbehu spoločnosti a krajiny.
Gregor Hološka a Daniel Fischer vo filme Invalid (zdroj: Foto - Archív M. H.)Ako túto tému reflektujete s odstupom času vy osobne?
Sám som bol veľký čechoslovakista. Made in Czechoslovakia som písal na všetky svoje albumy. Keď sa naše krajiny rozdelili, plakal som. Prečo sme sa vzdali svojho veľkého kultúrneho brata? Bolo mi to ľúto. Ale čím som bol starší, tým som si viac uvedomoval, že bolo dobré to, čo sa stalo. A že ešte lepšie bolo, ako sa to stalo. Ideme si vlastnou cestou, ako samostatná jednotka zodpovedná za svoj osud. Staviame sa už tridsať rokov na vlastné nohy a musíme sa definovať. To však bude trvať dlho. Musíme si to odtrpieť, ale je to naša vlastná cesta. A práve to sa mi na tom začalo extrémne páčiť. Je to ako vypustenie dieťaťa z rodinného kruhu, aby si založilo vlastný život. To teraz robíme my.
