Stretli sme sa v bratislavskej reštaurácii, ale rozprávali sme sa najmä o Dunajskej Strede.
Z Kataríny Durica na mňa sršalo veľa pozitívnej energie, odhodlania a odvahy.
Nakoniec, keď píšete o znásilneniach, mafii, obchode so ženami či „prenájme“ maternice, odvahu potrebujete.
Katarína Durica píše svoje knihy po maďarsky, ale práve začali vychádzať aj v slovenských prekladoch. A čítajú sa tak, že vám behá mráz po chrbte.
Osudy žien, ktoré predstavujete, ukazujete temer s chladným odstupom, reportážne. Až ma čitateľsky mrazilo, keď som si uvedomil, že nechávate viac vyniknúť hrozivú skutočnosť než nejakú fantáziu. Prečo ste sa rozhodli pre takúto realistickú prózu?
"Veľkú časť svojho života som pracovala ako novinárka a cítim sa tak. Stále si myslím, že najsilnejšie príbehy píše život a to, čo sa deje v reálnom živote, žiadna beletria nemôže dostatočne vyrozprávať.
Žiadna fikcia sa nevyrovná skutočnosti. Aj keď čítam knihy, vyberám si také, ktoré spadajú do žánru reportážnej literatúry. Mňa osobne nepriťahuje žiadna fantasy.
Keď som sa rozhodla, že napíšem knihu Slušné dievčatá plačú potichu, vedela som, že stačí hovoriť len o tom, čo sa stalo.
Vyrastala som v Šamoríne, čo je dvadsať kilometrov od Dunajskej Stredy. Bola som prváčka na gymnáziu, keď došlo k masakru vo Fontáne v Dunajskej Strede.
Ale s príbehmi o mafiánoch som vyrastala. Nebolo jedinej rodinnej oslavy, kde by sa o nich nerozprávalo - krst, pohreb, narodeniny, akákoľvek príležitosť - vždy sa v jednej chvíli začali rozprávať príbehy a klebety o mafiánoch na Žitnom ostrove.
O niektorých veciach sa však nehovorilo, najmä o tom, čo sa v tejto komunite dialo so ženami.
