Koč s prichádzajúcimi priateľmi, pes Pinpin, fotografov záhradník, fúzatý Octave Lenôtre držiaci popruhy koňa, kurín, pohľad na strechy Médanu a kostolnú zvonicu, rodina fotografovho služobníctva, po sukni ženy skáču psy, jeden pózuje do objektívu, žena mu dojímavo drží labku, dievčatko má v rukách bábiku.
Zábery s útržkami okolitého prostredia nájdete pod starým múrom na výstave čiernobielych fotografií francúzskej dediny Médan z konca 19. storočia.
Ich autorom je politicky angažovaný novinár a spisovateľ Emile Zola, ktorý sa ku koncu života stal aj zanieteným fotografom.
Zolov Paríž
Odkedy som, ako študentka, prišla do Paríža, mesto som spoznávala nielen cez nachodené kilometre, ale aj cez francúzsku literatúru.
Cez romány Emila Zolu som konfrontovala Paríž súčasný s Parížom konca 19. storočia.
Modernú konštrukciu Forum des Halles, v svojich útrobách skrývajúcu nákupné centrá, bazén, reštaurácie, kiná, križovatku mnohých liniek metra, som porovnávala s peripetiami postáv Brucha Paríža, s pracovitým neutíchajúcim ruchom ľudského mraveniska, láskami, chudobou a utrpeniami živeného.
V lesku námestia Place Vendôme som si premietala scénu z knihy Zabijak. Vo vstupe do hotela Ritz som myslela na skupinu veselých svadobníkov šplhajúcich sa po schodisku bronzového stĺpa, aby videli Paríž zvrchu, ako hádajúc sa hľadali v mase výškou zmenšeného Paríža predajcu vín na boulevard de la Chapelle.
A „Paríž, okolo nich rozťahoval svoju sivú nekonečnosť, do modrastých diaľok, svojich hlbokých údolí, kde sa vlnili strechy, celé pravé pobrežie bolo v tieni, pod veľkým franforcom medeného oblaku, a z okraja oblaku, lemovaný zlatom, sa rozlieval široký lúč, ktorý prskaním iskier zapaľoval tisíce okien ľavého brehu, svetlom oddeľujúc tento kúsok mesta na úplne čistej oblohe, umytej búrkou“.
Salón s vitrážovými oknami, ktoré sú dielom secesného majstra Christopha Babonneaua. (zdroj: FOTO - Autorka)Do luxusných obchodných domov som sa chodievala voziť po chodiacich schodoch, aby som všetok ten jas a krásu videla zo všetkých možných uhlov, mysliac na mladé dievčatá zo Šťastia dám, ktoré tam pracovali, a ako tie veľké obchodné domy, vtedy aj dnes, vytláčali z okolia drobné obchody a predajcov.
Za širokým stolom v pracovni domu v Médane Emile Zola 25 rokov písal 20 kníh ságy Les Rougon-Macquart, cez vysoké okná pozeral do záhrady, za ktorou tečie Seina.
