História zotročenia Konga ponúka jediné optimistické zistenie. Popri nenásytných kolonizátoroch sa nájdu vždy aj idealistickí humanisti.
Kde je smrť, je aj vášeň pre život. A strašidelná sila násilníkov je vyrovnaná odvahou ochrancov ľudskosti a spravodlivosti.
Adam Hochschild, americký novinár, spisovateľ a historik, je potvrdením tohto paradoxu zachraňujúceho dôveru v ľudstvo.
Vyštudoval na Harvarde literatúru a históriu, ale ešte ako študent pôsobil v protivládnych novinách v Juhoafrickej republike. Bol takisto aktivistom za ľudské práva v štáte Mississippi.
Vďaka tomu je vo svojom nekompromisnom skúmaní kolonizátorskej histórie autentický.
Túžba vlastniť zabíja
Rozsiahle a neprebádané územie okolo africkej rieky Kongo sa v osemdesiatych rokoch 19. storočia stalo korisťou belgického kráľa Leopolda II.
Belgicko nebolo oveľa staršie od svojho mladého monarchu. Roky krajine vládli Španieli, potom Rakúšania a Francúzi.
Nezávislosť získala až v roku 1830, keď jej obyvatelia povstali proti Holanďanom. Mladý národ našiel kráľa v nemeckom princovi spriaznenom s britskou kráľovskou rodinou.
Pri pohľade na kolonizátorské úspechy iných európskych mocností trpel belgický monarcha komplexom. Zatúžil po vlastnej koristi.
Jeho túžba pôsobila ako výkrik človeka, ktorému v detstve chýbala láska. „Túžba vlastniť sa stáva neukojiteľnou a jej zdanlivé naplnenie iba zhoršuje pôvodný pocit prázdnoty.“
Kráľ sa dokázal hrať na šarmantného muža, dokonca až humanitárnu osobnosť. V skutočnosti bol prefíkaným a krutým darebákom.
Vyplienil obrovské územie, vydrancoval z neho zásoby kaučuku a zdecimoval konžský národ.