"Pri asi treťom projekte, ktorý som fotil s vojakmi, som si podvedome uvedomil, že im v podstate vďačím. Pretože bez nich, bez ruských, amerických, britských, austrálskych vojakov, by som nežil. Keby Hitler vyhral vojnu, tak by som tu nebol. Ale väčšina ľudí si to ani neuvedomí," hovorí fotograf YURI DOJČ z Humenného.
Ako mladík v roku 1968 emigroval do Kanady. V roku 2023 mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti kultúry, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí.
"Nemal som aparát, nemal som žiadne fotky, len som bol zvedavý, ako tá škola vyzerá. A zrazu dostanem list, že som prijatý. Hneď som panikáril," spomína umelec, ktorý počas svojej kariéry vystavoval po celom svete.
V rozhovore sa dočítate
- Ako vnímal vpád vojsk Varšavskej zmluvy
- Prečo chcel z Toronta odísť
- Čo ho nakoniec prinútilo nevrátiť sa na Slovensko
- Ako našiel inšpiráciu na Last Folio
- Aký je rozdiel medzi Kanadou a Slovenskom
Žijete v Kanade, aké máte spomienky na Slovensko?
Mama bola učiteľka na gymnáziu, pochádzala z Nového Mesta. Otec z Michaloviec, bol riaditeľ, bývali sme v Humennom, kam ich po vojne priradili. Mám veľmi veľa spomienok na Humenné.
Keď vtrhli vojská Varšavskej zmluvy v roku 1968 na Slovensko, už ste boli v Londýne. Bolo jednoduché sa vtedy dostať do Anglicka?
V Anglicku už pred tým bola sestra môjho kamaráta. Ona mi poradila, kde ako mám ísť. Letel som sám z Prahy do Londýna. Ako som to ďalej zvládol, neviem. Nevedel som jazyk, iba yes a no. Dostal som sa až do campu, kde už bola skupina Čechoslovákov.
Čo ste tam robili?
Zbierali sme egreše, potom jahody.
Pamätám si, že pri prvej večeri mali všetci niečo schované pod stolom. Pýtal som sa jedného Čecha, že čo to je. Povedal: "Horčicu. Lebo tu je to jedlo také príšerné, že ho zachráni iba horčica. Ale nepýtaj si ju odo mňa, pretože ma stála strašne veľa peňazí. Z prvej výplaty si choď kúpiť horčicu." Tak som si ju kúpil.
