Hviezdoslav písal aj po maďarsky, Petőfi mal mamu Slovenku, Ferencz Liszt ako pýcha Maďarov hovoril iba po nemecky, veľký fínsky skladateľ Sibelius bol Švéd.
Hoci sa to svetobežníkom môže zdať samozrejmé, tieň rodostromov sa nedá len tak prekročiť. “Netreba sa držať toho, že jazyk, ktorým človek hovorí, určuje jeho národnosť,” hovorí Ádám Nádasdy.
Už roky žije so svojím partnerom v Londýne a stále sa vracia do Maďarska. S rodnou krajinou ho spája práca jazykovedca, prekladateľa, vysokoškolského pedagóga.
Jeho predkovia, i keď žili v Prahe a v Budapešti, hovorili najmä po nemecky. Aj preto bol tento veľký obľúbenec maďarskej intelektuálnej obce tým správnym človekom, ktorý prednedávnom uviedol na maďarský literárny trh knihu slovenského germanistu Jozefa Tancera Rozviazané jazyky.
Cez príbehy pamätníkov sa v nej hovorí o našich spoločných jazykoch v našich spoločných dejinách.
Pred pár týždňami ste boli jednou z hviezd čestného hosťovania Slovenska na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti. Aké dojmy to vo vás zanechalo?
"Najprv som sa dosť obával. Zdalo sa mi, že Slovensko je príliš blízko, že je to krajina, ktorá pre Maďarov nebude dostatočne exotická a zaujímavá.
Že to bude ako s reštauráciou, ktorú mám hneď vedľa domu, kde už dvadsať rokov bývam, a ešte sme v nej neboli, lebo je akosi príliš blízko. A do tej, čo je o dve ulice ďalej, chodíme pravidelne. Takýto pocit som mal."
A naplnil sa?
"Nenaplnil. Až ma ohromilo, aké veľké publikum sa na čestnom hosťovaní Slovenska zišlo, v slovenskom stánku doslova vrel život, prezentácie fičali jedna za druhou, non-fiction aj fiction, literárno-historické prózy, poézia a tak ďalej.
