Stretnúť v Poľsku niekoho, kto sa prizná k ateizmu, hraničí so zázrakom

Slovensku nastavila čarovné zrkadlo: vyzeráme v ňom občas milo a rozkošne, občas ako karikatúra.

Vraj občas vidíme svoje chyby, ale neurážame sa, skôr sa na nich zasmejeme. A máme ako národ dušu, v ktorej cítiť veľké srdce a štipku balkánskeho slobodného života.

Pichla si do našej minulosti, ale ešte viac do poľských predsudkov.

S poľskou autorkou WERONIKOU GOGOLOVOU, žijúcou už deväť rokov na Slovensku, sme sa stretli na neďaleko povestného UFO nad Bratislavou, teda miesta, ktoré dalo názov knihe o jej láske k Slovensku.

Kde vznikla prvotná idea, že ste sa rozhodli napísať knihu o Slovensku pre Poliakov?

"Po mojom debute som uvažovala nad tým, čo ďalej ako autorka. Do Bratislavy som sa prisťahovala v roku 2015, ale už predtým som žila v Prešove a mala akýsi pocit nespravodlivosti. Poliaci hovorili o Slovensku pohŕdavo.

Vždy, keď som hovorila, že som sa sem presťahovala, nasledovali otázky a prečo? A načo?

Získala som pocit, že v Poľsku chýba kniha, ktorá by predstavila Slovensko. Keď niekto chce, nájde v malých univerzitných vydavateľstvách preklady Liptáka, Šimečku, ale v mainstreame som nič nenašla. O Česku či o Ukrajine nájdete veľa, ale Slovensko bolo akoby tabula rasa.

Mala som preto potrebu „misie“. A tým, že tu žijem, som si dala právo hovoriť o svojej skúsenosti.

Bol v tom pocit istej nasrdenosti na nespravodlivosť a povýšenectvo Poliakov voči Slovensku. Prečo je pre Poliakov také nepochopiteľné, že sa sem niekto dobrovoľne presťahuje?

Po skončení vysokej školy som mohla hľadať prácu kdekoľvek, ale vedela som, že chcem ísť na Slovensko. V Poľsku by chápali, keby som šla do Nórska, do Británie, dokonca aj na Balkán, ale prečo Slovensko?

A potom som sa rozhodla spraviť príručku o Slovensku pre Poliakov. Rátala som s tým, že v takej príručke musím veci zjednodušiť, nie som totiž vedkyňa, aj keď som skončila ukrajinské štúdiá na politológii na Jagelovskej univerzite v Krakove.

Poznám svoje limity a možno práve preto som chcela vytvoriť prístupnú knihu pre Poliakov, ktorá by im otvorila tému Slovenska."

Na Slovensko ste sa však pozreli s nadhľadom, kniha sa výborne číta, lebo je vtipná, úsmevná, ale aj jemne ironická.

"Je to môj postoj k životu. Humor je pre mňa čímsi organickým. Samozrejme, snažila som sa dbať na širší historický kontext.

Nechcela som, aby to boli len impresívne postrehy. Rozmýšľala som nad tým, ako vlastne bežnému Poliakovi predstaviť Slovensko. Chcela som, aby sa „obyčajný“ Poliak, ktorý má otvorenú myseľ a srdce, sám seba spýtal - čo robíme cez víkend? Poďme na Slovensko. A má knihu, po ktorej môže siahnuť.

Cez sociálne siete dnes už viem, že pár Poliakov na Slovensko prišlo aj vďaka tomu, že si prečítali moju knihu. Nechcem sa ako autorka zatvárať v úzkych bublinách.

Rada skúšam – či už to bol román, alebo táto reportážna kniha, chcem písať tak, aby som oslovovala ľudí. Vďaka tomu, že som vystúpila z jedného žánru a skúsila iný, som sa veľa naučila. "

Bola pre vás dôležitá osobná skúsenosť?

"Nie som ekonomická emigrantka, ale rozhodla som sa tu žiť. Mám síce muža Slováka, ale spoznali sme sa, až keď som tu už žila, takže to nebola láska, čo by ma sem priviedla.

Slovensko mám rada. Mám rada aj Česko, Ukrajinu, Poľsko, ale Slovensko je moja „vyvolená“ identita."

V tom sa zhodneme: táto krajina je úžasná napriek tomu, čo sa tu deje. Asi by som sa nevedel odtiaľto odsťahovať, možno ešte do Portugalska...

"To máte pravdu, Portugalsko je pre mňa krajinou, ktorá mi veľmi pripomína Slovensko. Dokonca aj jedna novinárka, ktorá má v Poľsku podcast o knihách, mi hovorila, že jej podľa tejto knihy Slovensko pripomína Portugalsko."

Viackrát sa vraciate k témam totality či politiky deväťdesiatych rokov. Pritom – vzhľadom na váš vek, to nie sú obdobia, ktoré by ste reálne zažili. Predstavili ste Slovensko aj s historickými jazvami.

"Narodila som sa v roku 1988. Ale je to aj mojím vzdelaním a mojou rodinou. U nás doma bol vždy prítomný kontext minulosti, vedomie, že to, čo je dnes, má vždy svoje korene v histórii.

Počas štúdií na politológii som pochopila, že keď sa pozeráme na prítomnosť, musíme sa pozerať aj na to, čo bolo. Musíme vnímať kontext, lebo veľa vecí vyplýva z toho, čo bolo predtým.

Keď sa pozeráme na dnešnú Ukrajinu, musíme si pamätať aj na také udalosti, ako bol hladomor počas vládnutia Stalina."

Aj dnešok a spoločenská a politická situácia má u nás svoje korene. Dalo by sa pekne sledovať, ako sa sentiment za vojnovým fašistickým slovenským štátom či zdanlivo bezpečnými rokmi normalizácie v sedemdesiatych rokoch premieta aj do dnešnej politiky. Je to podobné v Poľsku?

"Poľsko má inú skúsenosť, viac podobnú s Maďarmi. Máme o sebe predstavu, že sme veľký národ a máme svojich historických vodcov.