Je len málo autorov považovaných za rovnako dobrých poviedkarov ako románopiscov.
Haruki Murakami medzi nich nepatrí. Väčšina jeho čitateľov by sa zhodla na tom, že v jednej z týchto disciplín je výrazne lepší.
Oveľa menšia zhoda by už panovala v otázke, ktorá z tých dvoch disciplín to má byť. V predslove k anglickému vydaniu zbierky Slepá vŕba a spiaca žena, ktorú si slovenskí čitatelia môžu vďaka Slovartu prečítať vo výbornom preklade Dany Hashimoto, Murakami hovorí, že on sám sa cíti románopiscom.
Písanie poviedok si však navidomoči užíva, vnímajúc ho ako malú džezovú improvizáciu, alebo – možno ešte výstižnejšie prirovnanie – experimentálne laboratórium, kde si môže vyskúšať to, čo by si pri písaní románov dovoliť nemohol.
Zbierku 24 poviedok si teda môžeme predstaviť ako 24 Petriho misiek, v ktorých Murakami počas štvrťstoročia kultivoval svoj surrealizmus, nechával ho bujnieť a kvasiť, pozoroval, ako sa správa v rôznych prostrediach – len tak, pre radosť z objavovania alebo možno preto, aby ho v prípade potreby naočkoval do niektorého zo svojich románov.
Texty, na ktoré neplatia bežné zákonitosti
Poviedky zaradené do zbierky vznikali medzi rokmi 1980 - 2005, väčšina z nich je písaná z Murakamiho obľúbenej perspektívy, v prvej osobe jednotného čísla, rozprávačom je zväčša (ale nie vždy) mladý muž, ktorý nám predostiera svoj viac či menej zvláštny príbeh alebo viac či menej zvláštny príbeh, ktorý si vypočul od niekoho iného.
Hoci medzi prvou a poslednou poviedkou uplynulo štvrťstoročie, nedá sa povedať, že by sa pri ich čítaní dal vypozorovať nejaký jasný autorský vývoj, aspoň nie v tom bežnom, lineárnom zmysle slova.

S Murakamim je to totiž tak trochu ako s posádkami leteckých spoločností v poviedke s názvom Lovecký nôž. Tie, ako hovorí jedna z postáv, „majú špecifický pracovný čas, preto sa ich členovia medzi sebou zbližujú.
Žijú v inom časovom cykle ako ostatní ľudia a aj ich každodenný život sa riadi inými pravidlami“.
Aj Murakamiho texty akoby pochádzali z iného času, nesynchronizovaného s tým, ktorý plynie vo zvyšku sveta, a preto na ne nemožno aplikovať bežné zákonitosti. A čím viac sa do nich zahĺbite, tým intenzívnejšie vás vtiahnu do svojho „mimočasia“.