Vo štvrtok 18. augusta 1971 pricestovala Christina Maslachová za svojim priateľom Philipom Zimbardom do Stanfordu. V suteréne tamojšej univerzity Zimbardo už piaty deň viedol experiment, ktorý je dnes hodnotený ako kontroverzný či dokonca neetický.
Maslachová videla, ako študenti v rolách dozorcov a väzňov úplne splynuli so svojimi rolami. Dozorcovia ponižovali, šikanovali a trýznili väzňov, väzni boli spútaní a s vrecami na hlavách a psychicky zlomení, po chodbách sa šíril pach výkalov. Všetci akoby načisto zabudli, že sú kolegovia - bezúhonní študenti a chodby okolo nich nie sú väzenské múry.
Maslachová bola zhrozená z toho, čo vidí a nerozumela, ako môže jej priateľ Zimbardo priebeh experimentu vnímať ako bezproblémový a dokonca normálny.
Nechcem mať s tebou nič spoločné!
Experiment pod jej vplyvom na ďalší deň predčasne ukončil. Hoci ho viacerí ďalší psychológovia podrobili kritike a spochybnili ho aj pokusy o replikáciu, stále ide o fascinujúci materiál, ktorý dáva aspoň čiastočné vysvetlenie, prečo sa aj dobrí ľudia dokážu premeniť vo vypätých situáciách na zvieratá.
Touto otázkou sa zaoberá aj inscenácia Pop Animal, ktorú v réžii Júlie Rázusovej uvádza nezávislé združenie Slzy Janka Borodáča. Ide o voľnú štúdiu na ľudské zlo. Sprevádzajú ju cover verzie skladieb použitých na týranie väzňov v Guantanáme, na prvý pohľad nemilosrdné fakty zo zvieracej ríše, ale aj príklady, že hrdinstvo existuje.
