Toľko zlých ľudí ako na Búrlivých výšinách uvidíte len málokde
„Ty zvrhlé šteňa, prestaň vrieskať, lebo ti odstrihnem jazyk, počuješ?!“ kričí opitý majiteľ Búrlivých výšin Hindley na svojho malého syna predtým, ako ho vyhodí von oknom.
Ani ďalší majiteľ Heathcliff nie je lepší. S potešením spomína, ako hneď prvú noc svojej žene obesil psíka. Chcel jej dať najavo, aký život ju odteraz čaká. „Tá povrchná a slabomyseľná suka si vysnívala, že ju ľúbim,“ vraví o nej.
Môžu byť títo ľudia hrdinami Búrlivých výšin? Románu, ktorý sa v predstavách spája s osudovou láskou až za hrob?
Môžu, pretože Búrlivé výšiny Emily Brontëovej sú o láske len pramálo. V skutočnosti je to román o duševne zmrzačených ľuďoch, ktorí sú ozajstného citu takmer neschopní.
Hovorí o tom aj inscenácia, ktorú v Divadle Jána Palárika v Trnave režíroval Marián Amsler.
Žiadny romantický pátos
Nie je to prvý a ani posledný raz, čo Amsler siahol po románovej predlohe 19. storočia. Aj preto sa mu vo vlastnej úprave a následne aj v inscenácii darí naozaj výborne odpatetizovať príbeh.
