Príbehy vojnou postihnutej Ukrajiny netvoria len správy z bojísk, ale aj každodenný život ľudí, ktorým ruský terorizmus chcel vziať nádej a ľudskosť.
BRAŇO ONDRÁŠIK a MICHAL BURZA navštívili Ukrajinu minulý rok v júni, júli a septembri, aby priniesli sériu reportáží a fotografií, ktorá dokumentuje presný opak.
V spoločnej knihe Ľudia Ukrajiny chcú potvrdiť, že ukrajinská DNA v sebe nesie silu nevzdávať sa.
Príbehy obyčajných Ukrajincov a ich život vo vojne je spojenie beznádejnosti a napriek tomu ľudskosti a odvahy. Nevypočítateľnosť smrti spôsobenej ruským agresorom a jeho terorizmom oproti odhodlaniu a chuti žiť. Z čoho sa živí nádej Ukrajincov?
B. Ondrášik: Moja kamarátka Diana, ktorá je tiež v knihe, prišla na Slovensko ako utečenec, ale potom sa vrátila na Ukrajinu. Keď na jeseň, lepšie povedané, na začiatku zimy začala vypadávať elektrina v Kyjeve a začali sa ďalšie vlny útokov, povedala mi, že ľudia si zvyknú na všetko.
Mohla sa vrátiť, ale rozhodla sa, že tam zostane. Nechcela povedať, že si máš zvykať na zlé veci. Ukrajinci sú podľa mňa ten najstatočnejší národ na svete.
Len v priebehu 20. storočia prežili viacero veľmi ťažkých katastrof. Ich odhodlanie dnes súvisí určite aj s tým, že pocítili obrovskú vlnu solidarity a pomoci zo strany Západu.
Tiež som chcel byť užitočný a byť užitočný tým, čo viem najlepšie, a to písať, spoznávať príbehy. A aj takto vlastne nejako a svojím spôsobom pomôcť.
M. Burza: Ukrajinci sú obeť agresora. Vedia, pred čím sa bránia a pre čo. Bojujú za svoju rodinu, za priateľov, za svojich blízkych, za svoju krajinu, vlasť.
Motiváciu nachádzajú každý deň, je priamo pred nimi: ráno vstanú a v správach či na ulici vidia, čo robí agresor.
Tá motivácia vychádza zvnútra. Boli napadnutí a bránia sa. Niekto im chce ukradnúť a zničiť vlasť."
B. O.: Ťažko povedať, či by sa takto krajina spojila aj u nás, ale na Ukrajine to naozaj vychádza z vnútornej potreby obrániť sa. Krajina sa zjednotila."
M. B.: Ukrajina prešla veľkým vývojom. V roku 2014, keď Rusi vstúpili na ukrajinské územia a okupovali Krym, Doneck a Luhansk, armáda nezasiahla, na Kryme časť dokonca kolaborovala s okupantom a vzdorovali len dobrovoľníci.
Odozva vtedy bola veľmi vlažná a trvalo dlho, kým Ukrajina ako štát prešla zmenami. Ale keď po ôsmich rokoch Rusko začalo inváziu a skúsilo obsadiť prakticky celú Ukrajinu, narazilo na vnútorne iný štát.
Ukrajina im odrazu dokázala a dokáže vzdorovať. A dokonca Ukrajina vyhráva práve pre tú nádej a jasný cieľ.
B. O.: A treba dodať, že je to národ kozákov, takže nemajú vo svojej DNA, že by sa vzdávali."
Kniha Ľudia Ukrajiny vychádza v utorok 28. februára.Prečo ste chceli vydať práve takúto knihu? Veď spravodajstva o Ukrajine je dosť, nie? Tanky, delá, obete, bombardovanie nás denne v správach sprevádza.
B. O.: Knihu vydávame práve preto, že spravodajstva je, ako hovoríte, dosť. My sme sa chceli pozrieť na ľudí. Inšpiráciou nápadu ísť na Ukrajinu bol presne ten moment, že spravodajstvo už bolo únavné a vlastne štatistické.
Čo sa stalo, kde a čo zbombardovali, koľko bolo obetí. Už to vyzeralo nudne ako predpoveď počasia.
