Svätopluk v opere. Ďalšia povinná jazda pri výročí republiky?

Autor je spisovateľ a prekladateľ.

Operu Slovenského národného divadla sužuje najväčšia kríza za desaťročia. Prepustení sólisti, minimum premiér a predstavení, mediálne prestrelky aktérov, hroziaca súdna dohra... Už sa takmer nediskutuje o hudobnom divadle, ale výlučne o prevádzke. Časť aktérov dokonca volá po oddelení súboru od činohry.

V napätej situácii sa nové naštudovanie Suchoňovho Svätopluka iste nepripravovalo ľahko.

V prvom rade sa natíska otázka: prečo znova tento titul? Nedávna retro gýčová verzia Juraja Jakubiska – nech mu je zem ľahká – sa hrala vyše šesťdesiatkrát.

Ďalšia povinná jazda pri výročí republiky? Dennodenne vidíme, že za tridsať rokov niet veľmi čo oslavovať, skôr sa žiada štát poctivo vybudovať nanovo a dať mu konečne víziu a zmysel.

Rozprávkové hry o tróny

Réžia Romana Poláka, žiaľ, ponúka pramálo mágie hudobnej drámy.

Tvorca svoju koncepciu pomenoval „mýtus, realita, posolstvo“, ale zostalo len pri prvých dvoch slovách.

Idea industriálneho bezčasia nepôsobila dramaturgicky nosne. Svätopluk síce v skutočnosti vôbec nebol kráľ, ale ani operné rozprávkové hry o tróny neinšpirovali k inscenačným nápadom. Celé to pôsobilo príliš „eventovo“.

Ján Šicko (videoprojekcia) a Pavol Dendis (kostýmy) sú bezpochyby talentovaní tvorcovia. No niečo celkom iné je pracovať na korporátnom galaprograme pre banku ako na ťažkom opernom kuse. Ukázali sa limity „fashion live“ trendu, ktorým sa divadlo vydalo. Čo vyzerá „exkluzívne“ na baletnej módnej prehliadke alebo prchavých insta-storkách nefunguje automaticky vo vyše trojhodinovej hre intríg na javisku.

Najviac to zabolelo v mojej najmilšej prostrednej časti na pohanskom pohrebisku, ktorá vyznela choreograficky úplne bezradne – toto, prosím, prenechajte Ďurovčíkovi v Iuvente.