Život si môžeme predstaviť ako patchworkovú prikrývku. Takisto je poskladaný a pozošívaný z malých kúskov – životných príbehov, radostí, starostí a zo spomienok. Aj prózy Jany Bodnárovej sú také.
Fragmentárny spôsob písania je jej pracovnou metódou, spôsobom videnia sveta a princípom skladania príbehov.
Tentoraz svoj zaužívaný štýl zdôraznila aj v názve knihy Patchwork v bielej. Pozošívala útržky príbehov a rozprávanie odvíja od druhej polovice minulého storočia až po súčasnosť.
V každom období je občas ťažké ľahko žiť. Do svojho textu povpletala rôzne názvy kvetov a rastlín, čím na jednej strane metaforicky zobrazila krátkosť a pominuteľnosť života, no na druhej zas jeho farebnosť a krásu, nech sa deje, čo sa deje.
Ich červených očí sa iní boja
Ota a Andrej, dnes už na dôchodku, žijú každý osve. Kedysi boli manželia, plní elánu, snov a plánov. Ich životy sa rozišli po smrti dcér – dvojičiek, ktoré boli tým najnáročnejším patchworkom.
Biologická matka dve malé albínky, biele ako sneh, počaté pri znásilnení, opustila hneď po pôrode. Lekárka Ota sa do malých snehových vločiek okamžite zaľúbila, s manželom ich adoptovali a vybrali im biele mená: Bella a Bianka.
Bodnárová na malom priestore načrtáva množstvo obrazov a udalostí. Dokazuje svoju obdivuhodnú zručnosť zachytiť v útržkoch všetko podstatné a aj napriek neveľkému rozsahu rozvinúť obsažný príbeh, ktorý epickou šírkou evokuje rozsiahlejší román.
Dievčatá sú šikanované pre farbu kože a očí, odmietajú chodiť do školy, učia sa doma a priberajú. Traumy, ktoré si človek v sebe nesie od útleho veku, sa zákonite niekde odrazia. Obezita, úzkosť, choroby...
Jana Bodnárová: Patchwork v bielej (Aspekt 2022).Autorka vo svojej knihe reflektuje aj túto skutočnosť. Ba dokonca zachádza až do akejsi mystifikácie, keď dvojčatá uvažujú, že nepatria do tohto sveta. „Niekedy sa svojím tajným jazykom rozprávali o tom, že možno niekde existuje svet, dokonca planéta, ktorá naozaj patrí takým, ako sú ony dve.“
