K srdcu si berie slová režiséra Guillerma del Tora, ktorý povedal, že život nie je o úplnom víťazení, ale o kompromisoch, s ktorými dokáže človek filmársky žiť.
Slovenský režisér, producent a scenárista MICHAL KOLLÁR má za sebou aj projekt, o ktorom nehovorí rád. Je to jeho celovečerný režijný debut Poslední plavky. Túto komédiu nepovažuje za svoj film a aktuálne do kín vysiela novú komédiu Villa Lucia. Za tou si stojí.
"V súčasnosti existuje tlak urobiť z filmu rýchloobrátkový tovar. Ale ja by som si neodpustil, keby Villa Lucia nebola kinematografiou. Chcem, aby mala hodnotu teraz, ale bol to súčasne pokus o to, aby mala hodnotu aj o päť rokov. Preto bolo treba vybojovať každý záber," hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa na Slovensku menili podmienky na podporu kinematografie.
- Prečo nerád spomína na svoju komédiu Poslední plavky.
- Ako vznikala kriminálka Červený kapitán podľa knihy Dominika Dána.
- Aké inšpirácie stoja za komédiou Villa Lucia.
- Prečo v Česku nefungujú úspešné slovenské filmy.
- Aké osobnosti filmového sveta stretol v Cannes a inde.
Ste producentom aj režisérom pôsobiacim v slovenskom prostredí. Existuje stresovejšia kombinácia?
Určite áno, ale v rámci audiovizuálnej tvorby je táto kombinácia jasný vrchol. Ono to má svoje korene v kríze slovenskej kinematografie v 90. rokoch minulého storočia a na počiatku nového milénia.
Villa Lucia vznikla ako námet ešte začiatkom milénia, vtedy to mala byť tínedžerská komédia. Vynorila sa otázka, ako to vlastne financovať. Stretávali sme sa totiž s názormi, že je to "príliš vtipné". Na Slovensku nastávalo obdobie sociálnych drám a realizovať na úrovni taký typ žánrového filmu, ako je Villa Lucia, sa nedalo inak, ako že som sa stal sám sebe producentom. Ja si však veci produkujem od osemnástich.
Takže ste sa stali producentom z donútenia?
Nechcel by som to hovoriť takto. Ale jedným z dôvodov bolo, že na Slovensku sme nemali dostatok profesionálnych producentov. Teraz je to už iné a existuje aj mladá generácia profesionálov.
Takže som sa stal producentom a myslím si, že vidím do hĺbky problematiky. Viem, čo je to vstávať o štvrtej ráno a končiť za tmy, nemusí mi to nikto so slzou v oku vysvetľovať.
Zdeněk Godla a Vlado Černý vo filme Villa Lucia. (zdroj: Bontonfilm)Nevyhovovali by najviac vášmu tvorivému naturelu podmienky zabehnutého filmového priemyslu, kde by ste mohli robiť divácke filmy, ktoré sú v našich podmienkach produkčne náročné?
Tie podmienky sa aj na Slovensku časom zásadne upravili a výrazne ich ovplyvnil Audiovizuálny fond. Hoci aj tam som narážal na problémy. Či už s Červeným kapitánom, alebo s Villou Luciou.
Kedysi som vysvetľoval komisiám, že by mali prihliadať aj na divácky typ filmov, keď má tvorca poctivý úmysel ponúknuť žánrový film v dobrej kvalite. Že na Slovensku nie sú takmer žiadne iné možnosti, ako taký projekt financovať.
Strhla sa okolo toho veľká diskusia. V začiatkoch bolo cítiť vo fonde akýsi "komplex vznešenosti" a zároveň neboli mnohí členovia komisií rozhľadení v širokom spektre kinematografie. Časom došlo k čiastočnej generačnej výmene a situácia sa zlepšila. A veľká vec bola, že fond spustil podporu audiovizuálneho priemyslu na princípe stimulov.
Villa Lucia je komédia, žáner, s ktorým ste prišli do kontaktu už dávno. Pod menom Michal Krajňák ste v roku 2008 nakrútili film Poslední plavky, o ktorom však nerád hovoríte. Prečo?
