Niekedy je cesta k filmu ťažká. Nie že by sa k nemu nedalo dostať, pretože ho málo premietajú. Ide o to, že divák sa na film pozerá a je zaskočený. Nedokáže plne porozumieť tomu, čo sa pred ním odohráva. Prípadne je zneistený spôsobom, akým sa mu to podáva.
Poznámky z Eremocénu by mohli byť takýmto filmom. „Správou vo fľaši“, po ktorej človek zvedavo skočí, no keď sa k nej dostane, musí ju najprv rozlúštiť.
Aby nedošlo k omylu, toto nie je ponosovanie sa. Je dobré, že sa do kín dostávajú aj filmy, ktoré idú úplne inou cestou ako väčšina.
Poznámky z Eremocénu diváka znervóznia, ak je navyknutý na oveľa ľahšie uchopenie toho, čo sa mu predkladá.

No ak dokáže byť vnímavý, nevzdá to, pretože režisérka Viera Čákanyová ho vyzýva na zaujímavý rozhovor, v ktorom svojho diváka nepodceňuje. A to je lichotivé. Nepatrí sa to vzdať ani preto, že Čákanyová je pri tom, čo hovorí, do značnej miery osobná.
Dystopická budúcnosť
V prípade Poznámok z Eremocénu je vlastne malý zázrak, že ich vôbec premietajú. Je to experimentálna dokumentárna esej a jej inakosť v kontexte bežnej ponuky kín netreba pripomínať tým, ktorí videli predchádzajúce celovečerné snímky autorky – FREM a Biela na bielej. Obe s najnovším filmom úzko súvisia. Samotná režisérka ich nazýva „intuitívnou trilógiou“.
Všetky tri sa zaoberajú rovnakými otázkami a motívmi – umelou inteligenciou, dystopickou budúcnosťou ľudstva, analógovým verzus digitálnym, prírodou verzus civilizáciou, klimatickými zmenami.