Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Už čoskoro nás v sále Činohry SND čaká premiéra inscenácie Konformista. Naše publikum si ju bude môcť vychutnať 15. a 16. apríla. Adaptáciu výnimočného románu Alberta Moraviu pripravil a režíruje ROMAN POLÁK, s ktorým pri tejto príležitosti pripravil rozhovor dramaturg inscenácie Daniel Majling.
Do Činohry SND sa po Ruských denníkoch a Scénach zo života režiséra Ingmara Bergmana vraciate s Moraviovým Konformistom. Spája tieto tri tituly nejaká spoločná ideová línia? Je to nástup totality?
Ruské denníky sú o rodine, ktorá dokáže prežiť boľševický teror rozpútaný Leninom vďaka tomu, že ako rodina žije v harmónii. Rodina svojim členom dodáva istotu aj v hraničných historických situáciách. Bergman je hra o umelcovi a rodina tam tiež zohráva veľmi silnú rolu. Frustrujúce spomienky na detstvo Bergmana poznačili na celý život, poznačili jeho snahu vytvoriť funkčnú rodinu. Jeho ustavičné hľadanie a ustavičné omyly, ustavičné odchody limitujú jeho možnosti vybudovať si vzťahy, ktoré by nahradili vnútornú neistotu, ktorú získal v detstve a ktorá ho poznačila na celý život. Poznačila nielen jeho tvorbu, ale prejavila sa aj v jeho mladíckom obdive Hitlerovho nacizmu. Hlavný hrdina Konformistu tiež cíti frustráciu zo svojho detstva, jeho rodičia mu neposkytli istotu a on ju hľadá. Má pocit, že ju našiel, ale pod tou novou istotou je skrytý démon Pandoriných skriniek, ktoré sa zrazu otvárajú.
Je to teda skôr voľná trilógia o troch rôznych rodinách než trilógia o režimoch?
Paradoxné je, že hrdina Konformistu vidí riešenie svojej vnútornej neistoty v tom, že emocionálne i racionálne uverí v zmysluplnosť fašizmu a dá sa do jeho služby. Posolstvom tejto inscenácie je hádam to, že mnoho normálnych ľudí malo pocit, že totalitný režim im dá istotu a nahradí ich vnútornú frustráciu či vnútornú neistotu, ktorá môže pochádzať z rôznych veľmi osobných a súkromných skúseností. Paradoxne, tá „záchrana“ otvorí ďalšie besy ukryté pod povrchom.
Románov o tejto téme je veľa. Prečo ste siahli práve po Moraviovi? Máte k jeho literatúre nejaký blízky vzťah?
Nie som nejaký systematický čitateľ Moraviu ani talianskej literatúry…
Oslovil vás teda Bertolucciho film?
Je pravda, že moje dospievanie, hlavne sedemdesiate roky a začiatok osemdesiatych, bolo poznačené talianskou filmovou školou. Nebol to ani tak neorealizmus ako skôr výboje v šesťdesiatych rokoch. Keď som v novomestskom kine chcel vidieť Passoliniho alebo Bertolucciho, musel som kúpiť 4-5 lístkov, aby sa naplnil spodný limit návštevníkov kina potrebný na premietanie. Bolo to zvláštne, keď človek sedel sám, prípadne vo dvojici v kine pre tristo divákov a premietali preňho Konformistu alebo Súmrak bohov. Tie filmy na mňa vtedy vplývali veľmi silne. Otváral sa mi cez ne nový svet, ktorý som nepoznal. Chcel som sa vtedy stať filmovým scenáristom, ale filmovú scenáristiku v roku, keď som končil gymnázium, neotvárali, a tak som sa z núdze rozhodol, že pôjdem na divadelnú réžiu.
Konformista v SND. (zdroj: SND)Neuvažovali ste už vtedy o tom, že urobíte Konformistu? Moravia bol členom komunistickej strany, film sa premietal aj u nás, možno by to šlo…
Mal som svoje malé študentské divadlo na gymnáziu a robil si tam svoje experimenty, ale určite som vtedy neuvažoval o takýchto komplikovaných témach.
Aká je hranica medzi prirodzenou ľudskou spolupatričnosťou, ktorá bráni absolútnej atomizácii spoločnosti, a patologickým konformizmom? Navyše, keď dnes už slovné spojenia „proti prúdu“, „antimainstream“ majú – aspoň pre mňa – veľmi čudnú pachuť?
To je zložitá otázka, ktorá má mnoho vrstiev a neviem, či ich budem schopný pomenovať. Spolupatričnosť je prirodzená ľudská vlastnosť a funguje v akejkoľvek, aj v totalitnej spoločnosti. Počas normalizácie som mal pocit spolupatričnosti s komunitou divadelníkov. Žili sme v istej bubline a mali sme presvedčenie, že žijeme vo vlastnej myšlienkovej rezervácii, ktorá je v opozícii proti oficiálnej ideológii. Spolupatričnosť je vec komunitná, je to vec veriacich v cirkvi, vec záujmových skupín – folkloristov, hudobníkov atď. Komunitnosť je prirodzená. Konformizmus sa začína, keď sa spoločnosťou necháme „uplatiť“, keď s ňou pristúpime na dohodu, že keď budeme držať hubu, budeme spokojní, budeme mať čo jesť, naše deti budú chodiť do škôl – stačí držať hubu v spoločensky konfliktných situáciách. Konformizmus je, keď si človek vnútorne zdôvodní svoj alibizmus.
Ale Marcello Clerici z Konformistu je v tomto ohľade predsa len zvláštny. Na pohodlné prežitie by mu stačilo, keby ako štyridsať miliónov Talianov stál v anonymnom dave a volal Mussolinimu na slávu a po jeho zvrhnutí stál s tým istým anonymným davom a oslavoval jeho popravu. Clerici sa však aktívne angažuje. Chce sa síce podobať na ostatných, ale opakuje akt zločinu, ktorý ho už v detstve od spoločenstva ostatných oddelil.
Tento paradox vysvetľuje v románe sám Clerici. Keď spomína na svoje detstvo, vraví, že počas násilného aktu ničenia mal pocit moci a spravodlivosti. Napriek snahe o normálnosť ostáva v ľuďoch túžba po moci a dokonca si vedia tú túžbu odôvodniť spravodlivými cieľmi. Koľko právnikov a sudcov z minulého režimu hovorilo, že šli len podľa platných zákonov, že chceli byť len spravodliví a režim im dal moc byť spravodliví. To, že režim mal nespravodlivú podstatu, ignorovali.
Bertolucci vo svojom filme zmenil koniec románu. (Clerici prezlieka kabát a stáva sa vodcom davu, ktorý naháňa fašistov.) Aj viaceré adaptácie, ktoré som mal v rukách, narábali s koncom príbehu voľne. Týka sa to aj vašej dramatizácie. Vyžaduje si každá doba nové pomenovanie toho, ako v závere skončí konformista Marcello Clerici?
Moravia to urobil tak, ako to urobil, a malo to svoju logiku – fašista Clerci má síce vnútorné problémy s tým, že Mussolini zatiahol Taliansko do vojny, no zároveň mu verne slúži. A končí ako obeť vojny. Divadlo však žije len v čase a priestore, v ktorom sa inscenácia hrá, a preto má zmysel adaptovať pôvodný materiál tak, aby pomenúval to, čo môže ohrozovať spoločnosť, v ktorej žijeme.
