Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Na javisko Opery SND prichádza po prvýkrát tragický príbeh škótskej kráľovnej Márie Stuartovej a jej sokyne, anglickej kráľovnej Alžbety I. Ide o druhé operné dielo skladateľa Gaetana Donizettiho inšpirované anglickou históriou, ku ktorej sa autor ešte niekoľkokrát vrátil.
Dej opery vtedy takmer štyridsaťročného hudobného skladateľa Gaetana Donizettiho sa odohráva za vlády Alžbety I. v roku 1587, teda v období renesancie. Príbeh Márie Stuartovej je však odetý do romantického hávu ľúbostného trojuholníka a krutého trestu pre titulnú hrdinku na pozadí politických ambícií.
Predzvesť toho romantického pohľadu čiastočne priniesol už autor predlohy Friedrich von Schiller, ktorý prispel k sláve škótskej kráľovnej. Veľký básnik a dramatik nemeckého klasicizmu sa o osud Márie Stuartovej intenzívne zaujímal a vo svojej dráme ju zobrazil ako symbol slobody, ako svojprávnu a silnú hrdinku, ktorá sa vzbúrila proti politickým machináciám a tyranii. V 19. storočí potom záujem o Máriu Stuartovú začal stúpať, čo sa prejavilo v mnohých románoch, divadelných hrách i operách, a tento záujem pretrval až do 20. storočia, keď sa škótska kráľovná stala hrdinkou niekoľkých filmov. Ďalším dôvodom slávy Márie Stuartovej bol zrejme aj fakt, že bola odporkyňou anglickej kráľovnej Alžbety I., ktorá bola významnou politickou osobnosťou. Navyše Schiller si vymyslel atraktívnu scénu priamej konfrontácie dvoch kráľovien, ku ktorej v skutočnosti nikdy nedošlo, a vytvoril z nej vrchol svojej tragédie.
Mária Stuartová a Alžbeta I. boli príbuzné a obe mali nárok na anglický trón z dôvodu sporných rodičovstiev. Reálny konflikt týchto dvoch kráľovien sa odohral v politicky i nábožensky komplikovaných časoch. V Británii prebiehal dlhotrvajúci boj o nadvládu katolíckej alebo protestantskej viery, v ktorom Alžbeta ako protestantka a Mária ako katolíčka mali silné pozície. Práve z dôvodu politických nepokojov a machinácií nebola Alžbetina vláda nikdy riadne legitimizovaná a obavy z jej spochybňovania zo strany Márie Stuartovej boli oprávnené. Vynesením rozsudku smrti nad svojou rivalkou si Alžbeta upevnila politickú pozíciu. Nepochybne si však uvedomovala, že pri tom riskuje veľa. Verejná poprava kráľovnej bola bezprecedentným činom, a preto rozsudok dlho odkladala.
Alžbeta I. bola vo svojej dobe kontroverznou i pozoruhodnou postavou. Od 17. storočia sa však jej obraz postupne zhoršoval. Bola zosmiešňovaná ako „panenská kráľovná“, chladná a vypočítavá štátnička bez štipky príťažlivosti. Naopak, Mária Stuartová bola často štylizovaná ako „kráľovná sŕdc“, ktorej osud dojímal ľudí a poskytol množstvo materiálu na vznik romantických príbehov. Jej tragický osud navyše vyvolával dojatie. Krásna škótska kráľovná inšpirovala veľa umeleckých diel a – čo do sympatií verejnosti – prekonala svoju sokyňu. Je však nesporné, že Alžbeta, napriek všetkým komplikáciám, bola mimoriadne schopnou političkou a dokázala vybudovať dlhodobo funkčný systém štátu uprostred občianskych vojen a náboženských konfliktov. Z dnešného pohľadu sa teda Alžbeta javí jednoznačne ako zaujímavejšia postava než romantický mýtus Márie Stuartovej.
Pohľad na obe kráľovné sa časom menil a je zrejmé, že často nehodnotíme reálne historické postavy, ale práve dva veľké mýty. Mýtus o Alžbete nedovoľuje, aby sa zredukoval na ženskú osobnosť. Je vnímaná skôr androgýnne, napriek tomu, že bola jednou z prvých veľkých žien – političiek. Nesporne mala mimoriadne politické schopnosti a dokázala si dlhodobo udržať svoju moc univerzálnej vládkyne v mužskom svete. V porovnaní s ňou je mýtus o Márii Stuartovej úplne apolitický. Rekvizitami jej mýtu sú ženskosť, emócia, láska a sebaobetovanie, v centre pozornosti je osobný osud. Tento zjednodušený mýtus však v konečnom dôsledku spôsobil, že záujem o ňu časom ustúpil do úzadia.
Alžbetu je možné dnes vnímať ako mimoriadne progresívnu historickú postavu, ktorá mala výrazný podiel na tom, že Európa bola kultúrne pripravenejšia prijať ženu ako predstaviteľku politickej moci. V posledných desaťročiach sa (aj vďaka filmu) práve tento faktor stal aktuálnym napríklad v súvislosti s Máriou Teréziou u nás, Margaret Thatcherovou vo Veľkej Británii, Angelou Merkelovou v Nemecku a možno aj s našou prezidentkou Zuzanou Čaputovou. V Spojených štátoch amerických Hillary Clintonovú nezvolili za prezidentku. Podľa mnohých to bolo spôsobené tým, ako je žena v americkej kultúre zobrazovaná – ako postava domácnosti. Iste, aj európsky obraz je v mnohom podobný, no tradícia európskej aristokracie s množstvom kráľovien od stredoveku až po súčasnosť je oveľa vrstevnatejšia. Muži boli síce chápaní ako myslitelia, umelci či obchodníci, no zároveň žena ako kráľovná bola a je vnímaná ako niečo normálne.
V Donizettiho opere Maria Stuarda sa stretávajú dva mýty. Žena – vládkyňa a žena – žena. Stretávajú sa v strhujúcej hudobno-dramatickej konfrontácii. V porovnaní so Schillerovou analytickou drámou je opera postavená ako efektný milostný trojuholník pre dve divy a tenoristu. Vďaka tomu, že k tenoristovi smerujú túžby oboch žien, sa hybnou silou deja u Donizettiho stáva skôr žiarlivosť ako politika. Nádherná romantická hudba s virtuóznymi speváckymi príležitosťami túto rovinu iba podčiarkuje. A hoci si tento krásny hudobný a divadelný zážitok dokážeme plnohodnotne užiť, môžeme byť dnes voči tomuto zjednodušeniu aj kritickí. Vďaka historickej skúsenosti dokážeme posúdiť, prečo bol príbeh o Márii Stuartovej napísaný takto, a nie inak. Zároveň chápeme, prečo tento mýtus dodnes tak dobre funguje a prečo ho vieme aplikovať aj na problémy súčasnej spoločnosti. A preto nám toto poznanie môže pomôcť v našej snahe o skutočné zrovnoprávnenie všetkých ľudských identít. V novej inscenácii opery Gaetana Donizettiho Maria Stuarda v hudobnom naštudovaní dirigenta Marca Guidariniho a v réžii Gilberta Blina sa predstavia v hlavných úlohách Mariana Sajko, Ľubica Vargicová, Denisa Hamarová, Terézia Kružliaková,
Paolo Lardizzone a Ondrej Šaling.
