Začína sa to ako bežná detektívka: v mestečku pár kilometrov od chorvátskeho Splitu sa stratí mladé dievča, tela nikde, zato stôp, a najmä tých nejasných, je viac než dosť.
Píše sa rok 1989. Ale potom sa odrazu ponoríte ani nie tak do príbehu pátrania po stratenej Silvii, ale do temnej tridsaťročnej histórie, kde veľké dejiny menili životy ľudí.
Výborný román Krvavá voda má na svedomí chorvátsky spisovateľ JURICA PAVIČIĆ, s ktorým sme sa rozprávali online.
Vašu knihu Krvavá voda som nečítal len ako detektívku, ale veľmi zaujímavý príbeh o premenách a rozpade bývalej Juhoslávie. Bolo vaším cieľom napísať príbeh o deštrukcii jednej rodiny a komunity ako o odraze rozpadu celej spoločnosti?
Myslím, že to bolo istým spôsobom naopak. Ak by som chcel napísať text o rozklade spoločnosti, urobil by som to len ako esejista alebo novinár – a, priznávam, na túto tému som napísal veľa textov.
Romány – aspoň romány, ktoré mám rád – nie sú dobrým miestom na diskusiu o politických myšlienkach. Keby som to chcel urobiť, existovali na to priamejšie a efektívnejšie spôsoby písania.
Od začiatku som chcel v prípade Krvavej vody napísať príbeh o rodine, ktorá si nesie z minulosti bremeno veľmi traumatickej udalosti. Chcel som ukázať, ako takáto „arciudalosť“, akou je zmiznutie dcéry, ovplyvňuje ľudí, ktorých sa to týka najviac: rodičov, brata, jej priateľa, inšpektora...
Vždy som si tento román predstavoval ako veľký biliardový stôl: ty trafíš prvú guľu, tá zasa trafí druhú, a po chvíli sú všetky biliardové gule rozmiestnené náhodne a v chaose. Aby to fungovalo, potreboval som širšie geografické rozšírenie a dlhší časový rozsah. To je dôvod, prečo sa niektoré kapitoly odohrávajú aj v Toronte, Barcelone, Čínskom mori.
A tiež som potreboval takmer celý život – tri desaťročia. Jeden francúzsky kritik napísal – a to sa mi veľmi páči –, že hlavnou postavou Krvavej vody je vlastne čas.
Jurica Pavičič (1965)
- Chorvátsky spisovateľ, novinár a filmový kritik, ktorého domovom aj rodiskom je Split.
- Jeho román Krvavá voda (prel. A. Kulihová, Ikar 2023) je jeho prvou knihou v slovenčine, avšak na konte má vyše desať beletristických kníh, štyri odborné knihy o filmovom priemysle v Juhoslávii a postjuhoslovanskom svete.
- Je aktívnym publicistom, novinárom.
- Za román Krvavá voda, ktorý vyšiel pôvodne už v roku 2017, dostal viacero medzinárodných literárnych cien.
Tie tri desaťročia boli zhodou okolností dosť búrlivé. Dejinné zmeny často zahládzajú zdanlivo bežné zločiny, tak ako to bolo a vyzeralo aj vo vašom príbehu stratenej 17-ročnej Silvie. Je dnes v Chorvátsku veľa takýchto zabudnutých prípadov?
Popravde ani nie. Existujú nejaké. Ak niekto číta noviny denne – ako ja, pravdepodobne by si vedel zapamätať a pomenovať každú z nich. Pri písaní románu som však použil zmes prvkov niekoľkých samostatných reálnych prípadov.
Krvavá voda nie je úplne klasická detektívka, je to skôr temný príbeh, kde záhadné zmiznutie ovplyvní životy ľudí na desaťročia. Myslíte, že násilie ostáva vryté v pamäti? Nechceme naň zabudnúť?
Závisí to od človeka. Chcel som, aby členovia mojej románovej rodiny reagovali každý inak, a to medzi nimi vytvára konflikty a napätie.
Brat je vytrvalý, a do poslednej chvíle sa nevzdáva snahy nájsť svoje dvojča - Silviu. Otec chce pozbierať rozbité kúsky svojho života a opäť si zostaviť normálny život. Matka otca opúšťa, pretože si myslí, že vrátiť sa k normálnemu životu je vlastne zrada. Pôvodný vyšetrovateľ cíti isté nenaplnenie, že nevyriešil prípad, škrie ho to.
Na túto otázku „zabudnutia a pamäti“ odpovedajú každý inak a ja som sa z toho snažil vytvoriť drámu.
Hoci je to aj napínavé pátranie, váš spôsob rozprávania je fascinujúci v tom, že ukazujete jednotlivých protagonistov v rôznych dejinných situáciách. Ako ich ovplyvnili dejiny?
Tieto tri desaťročia sú len nejakými troma desaťročiami. Chorvátsko nie je Švajčiarsko.
Tieto tri desaťročia sú obdobím pádu totalitného titizmu, teda kultu osobnosti Josifa Tita a jeho socializmu, obdobie transformácie, divokej privatizácie, vojny a rozpadu Juhoslávie, ale aj povojnového turistického boomu či realitnej krízy v roku 2008, ktorá v tom čase ťažko zasiahla aj Chorvátsko.
Svojím spôsobom bol tento dramatický historický kontext dobrý pre hlavný rodinný príbeh. Chcel som mať postavy, ktorých bremeno je také ťažké, že problémy, ktoré zamestnávajú všetkých naokolo, sú pre nich vlastne druhoradé.
Ale tá historická dráma je zároveň taká intenzívna, že človeku, ktorému skutočne záleží na jednom nezvestnom dievčati, významne zasahuje do života. To bola funkcia historického pozadia.
Muselo to byť naozaj dramatické pozadie – aj keď som si vedomý, že mnohí čitatelia v zahraničí považujú toto pozadie za zaujímavejšie než príbeh, takmer ako dokument o Chorvátsku.
Ak sa pozriete dnes na vzťahy s bývalými republikami Juhoslávie, ako vnímate bratovražedné vojny z polovice deväťdesiatych rokov? Zostali po nich velikánske jazvy?
