Najnovšia kniha Michaely Rosovej Nepokojní spáči vznikala organicky, akoby sama od seba, texty v nej sú uvoľnené a hravé.
“Obvykle to takto nemám, ale pri tejto knihe som jednoducho vedela. Vedela som, že to chcem takto, nemala som pochybnosti,” hovorí autorka a finalistka tohtoročného ocenenia Anasoft litera.
Všetci moji obľúbení autori a autorky sú vynikajúci psychológovia. Považujem to za jednu z najväčších daností, vedieť pochopiť a uchopiť ľudské motivácie. Niekedy sa zdá, akoby súčasní autori na to rezignovali. Módne sú náznaky, nedopovedané myšlienky. Ako dosiahnuť hlboké pochopenie ľudskej podstaty a dostať ho do diela?
"Niekedy autor môže opísať, ako si niekto dáva rožok s maslom, a povie takto viac, ako keby nakrútil hodinový dokument, kde by snaživo opisoval všetky aspekty jeho života. Tento postreh mám od Barbory Sliepkovej, často sa k nemu vraciam.
Nedávno som otvorila jednu esej F .X. Šaldu, kde rozoberá Dostojevského. Píše tam o tom, že sme ho zrejme na západe veľmi nepochopili. Dostojevského za posledný rok komentoval kadekto, dokonca aj Michal Hvorecký, takže mi obzvlášť dobre padlo, že sa naňho pozrel niekto, kto chápe, že možno ešte nechápe.
V súvislosti s Dostojevského výstavbou postáv Šalda hovorí, že na západe sme zvyknutí skôr na psychoanalytický prístup. Autor postavu rozoberie, takže čitateľ pozná jej motiváciu, jej činy dávajú zmysel.
Zároveň sa jej veľmi často prilepí jedna výraznejšia vlastnosť, napríklad žiarlivosť alebo mamon. Vezmeme niekoľko takých postáv a ich osudy sa prepletú. Pre nás je to zrozumiteľné a možno vlastne najbežnejší postup. Dostojevskij postupuje inak."
Ako vnímate ten postup?
"Jeho postavy sú ako idey, niečo, čo je neustále v pohybe, akoby sa stále dralo na povrch to podvedomé, hľadalo si cestu a snažilo sa zabývať v tele, vo svete.
