„V Komárne je cintorín. Je veľmi pekný. Je veľký a priestranný. Je v ňom veľa hrobov. Hroby sú veľmi pekné. Sú poukladané v uličkách. Aj inde. Sú tam pomníky aj kríže. Sú s menami.
Na cintorín chodia ľudia. Niektorí chodia doobeda a iní poobede. Niektorí majú hrabličky. A iné.
Cintorín má dve brány. Jednou chodia ľudia a druhou mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, čo zomreli. Sú v márnici. Márnica je dom, ktorý je postavený ohľadom mŕtvol. Pred ňou je dvor. Na dvore sú často pohreby. Je veľmi pekný.
Na cintoríne pracujú ľudia. Sú veľmi pekní a často pomáhajú iným. Kopú jamy a starajú sa o ne. Majú obleky. Obleky sú veľmi pekné. V zime je na cintoríne zima. V lete je tam teplo. Na jar sa cintorín prebúdza.
Na cintoríne sa dá prežiť veľa veselých aj smutných príhod.
Už nemám, čo by som o cintoríne napísal.
Je to veľmi pekné.“
Uvedený citát je v skutočnosti prvou z dvoch Kníh o cintoríne, ktoré pod psedonymom Samko Tále napísala komárňanská divadelná režisérka Daniela Kapitáňová a ôsmu verziu rukopisu vydal Koloman Kertész Bagala prvého apríla 2000.
Nebol to z jeho strany žart, ale splnenie sľubu autorke po úspešnom zapojení sa do poviedkovej súťaže. Ak napíšete román príliš skoro, hovorí sa o výnimočnom talente, ak tak urobíte po štyridsiatke, pátra sa po dôvodoch, prečo vám to trvalo tak dlho.
Za vznikom rozprávania Samka Táleho stojí „kríza z nič zanechania“. Keď sa autorka zúčastnila v roku 1996 na stretnutí so spolužiakmi zo ZDŠ, uvedomila si, že napriek štyrom dekádam na krížoch ostáva po nich len „dúhové nič“.
Pustila sa preto do písania a v snahe nepodobať sa nikomu inému, si vymyslela nielen špecifický príbeh, ale aj jazyk, ktorým jej hlavný hrdina komentuje svet.
Samko Tále: Kniha o cintoríne (L.C.A 2000).Ohľadom večere, čo bude na večeru?
Táto v podstate banálna otázka vtedy desaťročnej dcéry bola odrazovým mostíkom pre formu dnes už legendárneho rozprávania Samka Táleho, 44-ročného a len 152 cm vysokého zberača starého papiera, ktorý sa stal spisovateľom, lebo mu to predpovedal alkoholik Gusto Rúhe.
Jeho konkrétnu podobu si požičala od skutočnej postavičky z Komárna, čo neskôr považovala za fatálnu chybu.
