Aj z jeho rozprávania o politike sa dá veľmi ľahko vytušiť, aký je herec, režisér, pedagóg. Nemá rád laxnosť, klamstvo, odmietavý postoj voči cudzím názorom, nekompetentnosť, nezáujem o druhého človeka. A naopak, svet okolo seba vníma intenzívne a v kontexte, keď treba, kolegov podporí a rád odovzdáva poznanie z toho, čo zažil.
Medzi to poznanie patria aj skúsenosti jeho deda, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne. "Škoda, že nepatril k tým, čo hovorili veľa, práve oni by mali," konštatuje.
EMILA HORVÁTHA ML. dnes možno vídať v seriáli Dunaj, k vašim službám. Mohla by to byť bežná televízna zábava, silná linka venovaná nástupu fašizmu však spôsobila, že miestami je príbeh veľmi skľučujúci.
"V našej spoločnosti nevydrží poznanie dlhšie ako jednu generáciu, starší o nej nehovoria mladším. Aj preto som túto rolu prijal," hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Akú skúsenosť mala jeho rodina s gardistami,
- ako poznal Rusov jeho dedo,
- s akým gumovaním histórie sa stretol už ako malý chlapec v škole,
- aké postoje voči Rusku ho dnes rozčuľujú,
- ako vníma politické debaty v televízii a koho názor rešpektuje,
- čím si vysvetľuje, že Slováci neovládajú umenie politiky,
- čo symbolizuje diaľnica z Bratislavy do Košíc,
- ako hodnotí, že ministerka kultúry Natália Milanová otáľala s vymenovaním Mateja Drličku do funkcie generálneho riaditeľa SND,
- čo zažil za socializmu vo Švédsku, keď vo vlaku stretol švédsku Marilyn Monroe.
V seriáli Dunaj hráte človeka, ktorý nebezpečenstvo ideológii okamžite vycíti a svojimi statočnými postojmi je pre mnohých oporou. Kto bol pre vás takým človekom?
Napríklad môj dedo. Moja mama vyrastala v Nitre, v okolí ich domčeka žilo veľa židovských obyvateľov. Jeden chlapec sa s nimi často hrával.
Keď gardisti, samozvaní ochrancovia poriadku, chodili okolo, deda sa pýtali: to sú všetko vaše deti? Odpovedal: a čie by boli? Cudzie budem živiť? Tak išli preč.
Po niekoľkých mesiacoch sa však tento chlapček stratil - nejaký sused z ulice ho udal. Taký bol slovenský štát. Takzvaný slovenský štát. Sú takí, čo jeho prezidenta dodnes uctievajú, vo Varíne je aj jeho ulica. Vravia, veď to bol farár. Autorita.
Narodili ste sa po druhej svetovej vojne. Bolo Slovensko v prvých povojnových rokoch ešte poznamenané tým, že tu gardisti šírili strach a skľúčenosť?
Tie časy poznám len z rozprávania, zažil som však komunistický puč v roku 1948. Keď som ako dieťa vyrastal v Martine, vypočul som si rozhovory, ako sa ľudia čudovali: preboha, on je v národnom výbore? Veď to je gardista. No dobre, je to gardista, ale...
Slováci neradi spomínajú fašistický režim. Keby sme sa zamysleli nad tým, ako sme ho reflektovali v literatúre alebo vo filme, jedna ruka by nám stačila na spočítanie takých diel.
Ľuboš Kostelný: Zmyslom môjho života nemôže byť, že riešim trestné činy politikov Čítajte A aj v nich sme fašizmus pomenovali viac menej iba metaforicky.
Áno, metaforicky a štylizovane. Z dramatických diel mi napadá len Polnočná omša, a aj to do nej neskôr Peter Karvaš dopísal postavu partizána Ďurka, ktorý ako protifašistický bojovník sníval o socializme.
Z filmov považujem za jeden z najlepších vôbec Kapitána Dabača. Nielen preto, aký výkon v ňom podal Ladislav Chudík, ale tiež preto, že ukázal, ako sme sa k sebe správali. Vlastní vraždili vlastných.
Filmári a dramatici asi neboli jediní, čo túto tému obchádzali.
Naším problémom je, že v histórii máme vedomostnú fúgu. Mám sedemdesiat sedem rokov a dospel som k poznaniu, že v škole sa netreba až tak veľmi venovať prvotnopospolnej spoločnosti, použitiu pluhu alebo Aztékom.
