"My ženy – robia to aj muži, ale myslím, že prevažujú ženy – máme takú hlúpu vlastnosť, že keď sa rúca vzťah, nadobudneme pocit, že to je naša vina.
Z nejakého čudného dôvodu sme si zobrali do hlavy, že robíme niečo zle, a preto musíme začať makať na tom, aby to bolo lepšie, čo je úplná kravina," vysvetľuje herečka JUDITA HANSMAN tvrdenie, prečo jej všetky vzťahové neúspechy pomohli posunúť sa správnym smerom.
Je zakladateľkou a principálkou Prešporského divadla, dala si za cieľ šíriť krásno, hoci dnes už vie, že keď v hľadisku sedí 500 ľudí, zasiahne možno piatich, lebo tí ostatní sú nastavení úplne inak.
Počas lockdownu divadlo zavrela a začala nahrávať audioknihy, aby ľudia okolo nej mali z čoho platiť hypotéky.
Vo voľných chvíľach píše knihu a aj by maľovala, keby jej z každej kresby nevyšla sliepka. Pre rolu by bola ochotná schudnúť aj dvadsať kíl, no pod nôž či na botox ju nedostane nikto.
Pred piatimi rokmi ste boli stále na obrazovke, hoci ste nič nové nenakrúcali, len sa reprízovali Odsúdené a Tajné životy. Mali ste ťažké srdce na tvorcov, že si vás zaškatuľkovali a neobsadzujú vás do typovo iných rolí, pritom vy ako herečka viete zahrať všetko. Stále je to tak?
Odsúdené aj Tajné životy sa stále reprízujú. Ale okrem toho točím aj Nemocnicu, vďakabohu za ňu, lebo som ju začala robiť počas korony, keď sme mnohí herci smrteľne vážne uvažovali, na ktorý strom sa ísť obesiť.
Konečne hráte príjemnú postavu, obľúbenú sestričku.
Som hlavná sestra, čiže som raketa a všetko možné, čo patrí k funkcii, v ktorej musíte ľudí strážiť. Ale áno, patrím k tým, čo sa im iní aj zverujú. Rola snov! (smiech) Len ma trošku mrzí, že sestričky v tomto seriáli nemajú taký priestor ako lekári.
Prečo?
Lebo v čase, keď seriál začínal, na Markíze končili svoju éru Sestričky. A na Slovensku funguje veľmi čudná vec, že jedna chce druhú nejakým spôsobom tromfnúť, čo je na jednej strane dobré, lebo máme prácu, na druhej strane to je niekedy kontraproduktívne.
Chvalabohu, režisér hlúpy nie je a pochopil, že hlavná sestra, ktorá má na starosti chod urgentu, je často dôležitejšia ako lekári. A tak mi povedal: Špiň to!
Čo to znamená?
To znamená, že síce nemám text, ale ak sa tam objaví prípad, rozprávam nonstop. (Smiech.) Mám teda výhodu, že v tomto seriáli smiem byť aj scenáristka a smiem si vymýšľať texty.
Čo je ťažšie – hrať niekoho, kto je úplne iný ako vy, alebo niekoho, kto sa vám podobá?
Aj jedno aj druhé vyžaduje hereckú prácu, premýšľanie o postave, tomu sa ako herečka nevyhnete.
Teda, beriem späť, lebo je kopa hercov, ktorí len plávajú a nepremýšľajú. To sa im vyplatí tak do štyridsiatky, potom, keď sa fyzicky menia, už by bolo dobré, keby nasadili aj charakter. Ak si ho dovtedy nevycibrili, majú smolu.
V každom prípade nie je sranda hrať postavu, ktorá je ako vy, lebo sa musíte hrabať v sebe a potom to ešte aj vyplaviť von. I keď diváci si vždy myslia, že ste práve taká, akú postavu hráte. Smejem sa na tom, ale vtedy asi robíme svoju prácu dobre.
A ako sa hrá negatívna postava?
Vtedy musíte nájsť dôvod, prečo sa človek správa práve takto. To je na tom zaujímavé a v dnešnej dobe aj potrebné. Všade naokolo vidíme zlo, veľa negativity nakope, takže je dobré ukazovať, prečo sa tak ľudia správajú.
Nie sú zlí, len situácie, v ktorých sa ocitli, sú také zlé, že nie sú schopní im čeliť alebo s nimi bojovať, a potom prijímajú, čo sa im podsunie.
Gregor Hološka: Z invalida mafiánom. V každom hľadám ľudskosť Čítajte Je to tak aj naopak? Je niečo záporné aj v kladnej postave vrchnej sestry v Nemocnici?
Áno, napríklad sa v jednom mikropríbehu ukázala ako homofób. Aj tu bolo treba namiesto odsudzovania skúmať, prečo sa tak správa. Napokon vysvitlo, že má strach o dcéru, aby v tejto hnusnej dobe nemala problémy v živote. Nie je zlý človek, len zle uchopila tému.
