Keď začne kameraman LACO KRAUS spomínať na starú Bratislavu, hneď vidieť, že je to človek, ktorý má plnú hlavu obrazov. „Pochádzam z Dunajskej ulice a v zime sme sa s Julkom Satinským zabávali tak, že keď nasnežilo, chytili sme sa zadného nárazníka trolejbusov a na pätách sa šmýkali po snehu,“ vracia sa do detstva.
No napriek nostalgickým spomienkam nie je človekom, ktorý by žil iba minulosťou. A tak hľadá naďalej témy, ktoré by mohol spracovať vo vlastných filmoch.
Hľadačstvo sa pritom úzko spája aj s jeho kameramanskou minulosťou. Keď mal podobne naladených režisérskych partnerov, prinášalo to svoje ovocie. K takým určite patril Stanislav Párnický či Juraj Jakubisko.
Nakrúcal prevažne televízne projekty, ale vždy uvažoval filmovo. Aj keď robil na seriáli s režisérom Párnickým. „Dohodli sme sa, že chceme filmové aranžovanie, akciu, ručnú kameru, s ktorou chceme byť vo výťahu, na kapote auta, na lanovke, na žeriave, na lyžiach, na koni... Ručná kamera bola môj najvernejší spoločník a snažil som sa, aby sa herci ku mne čo najviac priblížili. Chytal som ich za nohy, ťahal, hecoval,“ spomína Kraus.
A keď bolo treba, neváhal si hercov priviazať aj na špagát.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa mu spolupracovalo s Párnickým, Jakubiskom a ďalšími režisérmi.
- Čo všetko vymýšľal, aby sa odlíšil od bežného prístupu k nakrúcaniu televíznych projektov.
- Ako sa v Prahe stretol počas študentských čias s Kunderom a inými osobnosťami.
- Prečo sa po FAMU vrátil do Bratislavy a prečo neskončil v Amerike.
- Čo hovorí ako rodený Bratislavčan na súčasnú podobu mesta.
Máte osemdesiat, stále pracujete, dobre sa obliekate, komunikujete cez WhatsApp, veľa čítate, zaujímate sa o umenie. Nie ste typickým príkladom Slováka v tomto veku. Ako sa vám žije vo svojej bubline?
Korene toho všetkého siahajú do mojej mladosti. Keď som ako 18-ročný išiel na FAMU, videl som, že vedomosti starších uchádzačov o štúdium sú na vyššej úrovni ako tie moje. Povedal som si, že to musím za každú cenu dohnať.
Čo sa týka nových technológií, tie zasiahli aj mňa. Pred prácou s počítačom a internetom však uprednostňujem knihy. To je moja základňa.
Nie ste trochu odtrhnutý od bežnej reality? Máte kontakt s hlavným prúdom života na Slovensku?
V politickom zmysle nemám. Niežeby mi bolo ľahostajné, kto tu vládne a aká bude budúcnosť krajiny. Myslím to tak, že sa v politike neangažujem.
Moja bublina je čoraz tesnejšia. Kedysi bola vďaka mojej tvorivosti a angažovanosti oveľa rozsiahlejšia. Nie som však v pozícii, že by som sa vzdával. Pred niekoľkými rokmi som urobil triptych Len rieka nestarne, minulý rok som dokončil dvaapolročný projekt Zrod divadla. A pripravujem film V tichu a dotyku o bratislavských kaviarňach a Starom meste. Venujem ho Milanovi Lasicovi ako môjmu prvému spolupracovníkovi na tomto projekte.
Laco Kraus s Jurajom Jakubiskom pri nakrúcaní filmu Sedím na konári a je mi dobre. (zdroj: archív L. Krausa)Mohli by ste žiť aj z toho, čo už máte za sebou. Čo vás tlačí do ďalšej práce?
Nie som ten typ, ktorý by si chcel užívať to, čo má za sebou. Skôr ma láka niečo, čo som v živote nestačil zrealizovať. Nemal som možnosť režírovať a vidím témy, ktoré sú mi blízke a chcem sa k nim vyjadriť. Patrí k nim aj stará Bratislava. Keď dokončím tento projekt, mám vymyslený aj ďalší, ktorý sa viaže na rodinu Jozefa Gregora Tajovského. Starý pán Gregor mal desať detí, z toho osem synov. Sedem z nich bolo v prvej svetovej vojne. Najmladší Eduard tam prišiel o časť pravej ruky, no postupne sa z neho stal vynikajúci umelecký rezbár. Ľudské osudy a dejiny, to sú oblasti, ktoré ma zaujímajú.
Hovoríte o tom, že robíte na projekte o starej Bratislave. Ste rodený Bratislavčan a zažili ste veľa premien mesta. Je to v tej súčasnej podobe stále vaše mesto?
