svojím životom podobajú na samotného autora s jeho trpkými skúsenosťami. Autobiografické črty majú všetci. Komunita a inakosť ako ústredný problém života, ktorý Martin Kukučín vidí v živote a rieši v svojich knihách. Hľadanie komunity, do ktorej by sme chceli patriť, aj keď má svoje chyby. Osamelosť je väčšie nešťastie.
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil v roku 1860 v Jasenovej. Najprv sa stal učiteľom a potom vyštudoval medicínu v Prahe. Po skončení školy odišiel na prax na chorvátsky ostrov Brač (vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska). Oženil sa s Pericou Didoličovou a v roku 1908 sa vybral do Južnej Ameriky. V roku 1922 sa s chorou manželkou do Chorvátska vrátil. Na Slovensko prichádzal len ako hosť hľadať materiály v archívoch k historickým románom.
Románov napísal popri krátkych literárnych útvaroch niekoľko. Najznámejšie sú Dom v stráni z chorvátskeho prostredia či Mať volá z prostredia Patagónie. Cestopisné útvary a historické romány sú menej čítané i známe.
Väčšina slovenských kritikov Kukučína pokladá za zakladateľa realizmu, ktorý oponuje literárnemu romantizmu. Janko Matuška o Kukučínovi hovorí, že s prostotou v jeho diele "to nie je až také prosté" a že Kukučín má špecifiká a "tajomstvá vo svojej povahe, v intelektuálnom ráze i - v diele".
| "A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom? Kto." |
Ďalším významným javom u Kukučína je zveličenie. Prejavuje sa najmä v poviedkach Rysavá jalovica a Neprebudený. V prvej posúva dej alkohol, v druhej poviedke osud "nedochôdčaťa" určuje necitlivosť až tuposť okolia, čo vedie k tragédii.
Kukučínove diela oscilujú medzi tragickým a komickým a pomáhajú vyrovnávať sa s osudovosťou. Motív teplého hniezda, ktoré je síce jednoduché, ale naozaj teplé, a vyhodenia z tohto tepla rozvádza v poviedke Veľkou lyžicou. Pripomína staré lastovičky, ktoré ďobú do mláďat, aby ich vyhnali z hniezda, a tak naučili lietať, lebo ak neodletia, neprežijú krutú zimu. V tomto prípade je krutou zimou sám život a múdrosť Cyrilovho otca je bez ohľadu na jeho spätosť s hniezdom práve v tom, že ženie syna do sveta za vzdelaním. "Len, čo je pravda, to je pravda, ale z tohto chlapca, ak narastie, bude čosi. Má dobrú hlavu a tenkú kožu na čele - ten sa bude dobre mať." Mottom všetkých Kukučínových diel je azda jeho výrok v románe Dom v stráni: "A napred musíš kráčať, ináč skostnatieš."
Možno, že Kukučínov jazyk a štýl doba prekonala, možno že rýchlosť času pomáha zabúdať na neprebudených. Niekedy však musí chvíľa postáť, aby sa človek našiel vo svojej ľudskej podstate. Vrátiť sa ku Kukučínovi znamená aj pre človeka 21. storočia potrebu skloniť hlavu a pozrieť sa hlboko dole na svoje korene. A vo svojich koreňoch čitateľ nájde všetko. Iróniu, tragédiu, komédiu i hľadanie miesta v komunite. Všetci sme vypadli z hniezda, zavrhli komunitu, ale naša osamelosť nám naznačuje, že to nemusí byť to najsprávnejšie. Vráťme sa trochu ku koreňom a náš pohľad na svet sa zjemní.
Autor: ds
