Je vorkoholik, maximalista, stále niekam behá a nedokáže povedať nie. Hoci už má niekedy pocit, že by mal spomaliť. Tvrdí zároveň, že je dosť uzavretý človek a nevie sa predať. „Som taký staromódny kus,“ hovorí o sebe herec ATTILA MOKOS.
Myslí si, že dobré už bolo a čaká nás už len čoraz tvrdšia budúcnosť. „Táto doba je dosť krutá a bojím sa toho, že ak dôjde k všeobecnému existenčnému úpadku, bude to príležitosť pre radikálne uvažujúcich ľudí, ktorí môžu zmanipulovať spoločnosť. Dúfam len, že spoločnosť je na takej úrovni, že to dokáže odčítať.“
Nepovažuje sa za optimistu, ale pôsobí prívetivo, sympaticky a darí sa mu. Tento rok získal rovno dve národné filmové ceny Slnko v sieti za najlepší herecký výkon v hlavnej (Piargy) aj vo vedľajšej postave (Čierne na bielom koni), čo sa ešte doteraz nestalo.
V rozhovore sa dočítate:
- ako si spomína na svoju úlohu v snímke Pokoj v duši, vďaka ktorej sa presadil vo filme
- ktorá filmová úloha mu bola osobne blízka
- ako reagoval na ponuku zapojiť sa do politickej kampane
- či bude niekedy sám režírovať
- prečo miluje rybačku
Aktuálne účinkujete vo filme Moc režiséra Mátyása Priklera. Zásadným okamihom v našich dejinách bol pád komunistickej moci. Vy ste v tom čase študovali na Vysokej škole múzických umení, aká tam bola vtedy atmosféra?
Cítili sme, že sa niečo deje, no spočiatku sme nevedeli, akým smerom sa to uberie. Vládla neistota. Ťažko som znášal, keď študentský parlament navrhol, aby sme odovzdali indexy. Veď konečne som sa po niekoľkých pokusoch dostal na školu a po pár mesiacoch som mal odrazu odovzdať index. Pýtal som sa, čo bude ďalej.
Nevyučovalo sa a my prváci sme si povedali, že musíme niečo urobiť. Tak sme spoločne napísali výpoveď o našich pocitoch, z ktorej sa potom zrodilo predstavenie Trt, kvôli vám sa vešať nebudem. Bola to možno trochu nešikovná, ale predsa len naša osobná výpoveď.
Vďaka tomu predstaveniu sme sa dostali aj do sveta. Keď sme o niečo neskôr zažili úspech v Paríži, mysleli sme si, že sme asi vážne dobrí. Ale ten úspech bol v tom, že nás vnímali ako revolučné deti z Bratislavy.
Vo filme Moc stvárňuje otca, ktorý prišiel o svojho syna. (zdroj: Filmtopia)Ako ste vnímali porevolučný vývoj?
Bol som sklamaný, lebo tie ideály sa nepodarilo naplniť. No napriek všetkému spravila naša spoločnosť krok dopredu, hoci sa máme v čom zlepšovať.
Keby nastala znova podobná prelomová éra, určite by som nesedel v kúte, hoci s pribúdajúcim vekom sa už stávam opatrnejším.
Nie som si istý, že by som bol v prvej línii, lebo nemám až taký prehľad a nevidím jasne, čo by bolo pre spoločnosť najlepšou cestou. Treba obozretne premýšľať, akým smerom vykročiť a ako sa postaviť ku krízam vo svete.
Ako je to s vašou dôverou k predstaviteľom politickej moci?
