Pamätáte si, čo ste robili napríklad 16. októbra pred štyrmi rokmi? A veríte tomu, ak vám niekto pripomenie, čo ste rozprávali na stužkovej? A keď vám niekto neznámy povie, že si vás dobre pamätá? A vy jeho nie?
Pamäť je čosi, čo nás ovláda a bez nej prestávame byť ľuďmi. Japonská spisovateľka JÓKO OGAWA venovala pamäti a jej neprítomnosti veľkú časť svojho diela. Rozhovor sme viedli prostredníctvom e-mailu.
Pamäť zohráva vo vašich románoch, ktoré vyšli v slovenskom preklade Ostrov bez pamäti (Lindeni 2021) a Profesorova rovnica (Lindeni 2023), kľúčovú úlohu. Akú úlohu podľa vás hrá v našich životoch?
"Pamäť spoločnosti či národa je zaznamenaná ako história a takto ju aj vzájomne poznáme, naproti tomu jestvuje pamäť individuálna, pamäť každého z nás, ktorá je vlastná len nám samotným. Vlastne by sa dalo povedať, že pamäť predstavuje sám život.
Spomienky nás trápia, no vedia aj utešiť, prijímame vďaka nim našu minulosť. Žijeme teda vedno s pamäťou. Samozrejme, niektoré veci sa už nedajú zvrátiť, no myslím si, že každý sa snaží vo svojej pamäti nájsť niečo, čo ho zachráni, niečo, čo vie spojiť so svojou budúcnosťou a podľa toho aj žiť."
Pamäť však nikdy nie je dokonalá, so všetkými našimi spomienkami prichádza aj určité skreslenie. Prečo si prikrášľujeme našu minulosť a prečo nás naša pamäť zrádza?
"Dokonalá pamäť v žiadnom prípade nie je to najšťastnejšie riešenie. Cez prerozprávanie spomienok do príbehov sa vieme lepšie vyrovnať s ťažko zvládnuteľnými spomienkami.
Niekedy ľudia vytvárajú príbehy pamäti, ktoré sú presným opakom jej prikrášľovania. Napadá mi známa veta Viktora E. Frankla z jeho knihy Hľadanie zmyslu života: ´Takže tí najlepší sa už nevrátili.´
Jokó Ogawa (1962)
- Japonská spisovateľka, držiteľka najprestížnejších japonských literárnych cien Akutagawa a Yomiuri.
- Publikovať začala na konci osemdesiatych rokov, pričom od svojho debutu zaujala japonskú literárnu kritiku.
- Publikovala viac ako 50 kníh, beletrie aj non-fiction.
- Za dielo, ktoré vyšlo na Slovensku pod názvom Ostrov bez pamäti (v angličtine The Memory Police, v preklade M. Gálisovej vydal Lindeni 2021), bola v roku 2020 nominovaná na medzinárodnú Booker Prize.
- Vo svojom diele sa často venuje ústrednému problému ľudskej existencie a pamäti, ktorá utvára naše životy.
- Dielo Profesorova rovnica (v ang. Preklade The Housekeeper and the Professor, prel. M. Fedorová, Lindeni 2023) vyšlo pôvodne v roku 2002 a podľa tohto diela vznikol aj film.
Ako sa mám vyrovnať s pamäťou previnilca, hoci som obeť? Prečo oni zomreli a ja žijem? Keď neustále čelíme nezodpovedaným otázkam, tak to našou pamäťou poriadne zatrasie.
Nejde však o zradu, skôr mi napadá, že je lepšie uvažovať o tom, že pamäť len trpezlivo sprevádza tých, ktorí sa nevedia priblížiť k pravde a nedokážu nájsť stabilitu."
Román Profesorova rovnica je o človeku, ktorý si vôbec nedokáže zapamätať posledné spomienky, žije buď v dávnej minulosti, v čase pred dopravnou nehodou, alebo len v práve prebiehajúcej prítomnosti. Je pamäť stavebnou súčasťou nás samotných?
"Profesorova pamäť má poruchu. No hoci je väzňom nestability, nezrúti sa. Pretože nablízku pri ňom stojí pomocníčka v domácnosti, jej syn Root a jeho švagriná.
Rootova prekypujúca životná vitalita dokáže vyrovnať jeho poruchu pamäti. To, čo z nej ostáva v profesorovej krátkodobej pamäti, mu vnáša do života zmysel.
Hoci je pamäť dôležitou stavebnou súčasťou nás samotných, verím, že aj keď je narušená jej rovnováha, ľudia ju dokážu kompenzovať rôznymi spôsobmi."
