Pochádza z východu, usadil sa vo Zvolene, teraz hrá v dobovom bratislavskom seriáli. Od hereckých bardov, ktorí hrajú jeho rodinu, sa snaží nasávať skúsenosti, ako pracovať pred kamerou a ako prepínať medzi televíziou a divadlom.
S hercom MAREKOM ROZKOŠOM sme sa rozprávali o podobnosti jeho hlasu s Tomášom Maštalírom, o moderných slovách v dobovom seriáli, javiskovej reči i o lokálnych akcentoch, ktoré trhajú uši.
To, že ho neprijali na VŠMU, dnes berie ako veľké šťastie, ktoré malo rôzne následky aj splnenie jeho najväčšieho sna – mať dcéru. Práve v týchto dňoch sa ten sen rozrastie o syna.
V seriáli Dunaj, k vašim službám hráte brata Tomáša Maštalíra. Mnohí vravia, že sa na seba aj podobáte, no hlavne sa nedá prepočuť, ako veľmi sa podobajú vaše hlasy. Čím to je?
Hlas je výsledkom tvaru a veľkosti hlasiviek a tiež rezonančných dutín, lebo práve v rezonančných dutinách ľudský hlas naberá svoju špecifickú farbu. Zrejme máme podobné fyziologické uspôsobenie, preto tie hlasy podobne znejú.
Aj to na pľaci nejako riešite?
S Tomášom nie, ale pamätám si náš prvý spoločný natáčací deň. Na pľac ráno prišiel aj hlavný producent seriálu, chcel uvoľniť atmosféru a náladu, preto vravel zvukárom: Chlapci, robte to tak, aby v strižni vedeli rozlíšiť, komu ktorý hlas patrí.
A vedia?
V tých častiach, čo som videl, sa trafili. (Smiech.)
Hráte aj s hereckými bardami ako Zdena Studenková a Emil Horváth. Dostali ste od nich už nejaké ponaučenia?
Ponaučenie ani nie. Páči sa mi na nich práve to, že na pľaci nie sú pedagógmi, ale hereckými kolegami. Aj ja učím na škole a sem-tam sa podarí, že nejaký študent z Akadémie umení príde do divadla hosťovať, v žiadnom prípade sa k nemu nesprávam ako k študentovi, nemám žiadne pripomienky k jeho hereckej práci.
Herečka Judita Hansman: Pre rolu schudnem aj dvadsať kíl. Pod nôž však nepôjdem Čítajte Keď už, tak sa skôr snažím ísť vlastným príkladom, aby som všetko, čo učím študenta v škole, dodržiaval aj na javisku. To isté robia aj herci, o ktorých sa bavíme. V ich prítomnosti podvedome nasávam a čerpám z ich skúseností, ktoré už pred kamerou majú.
Čo už ste podvedome nasali?
Najmä prácu s mimickým výrazom. Myslím, že v tom som sa dosť posunul. Predsa len na kameru je práca s mimikou trošku iná ako na javisku tam sa žiada skôr výrazná, hyperbolizovaná podoba. Na kamere by to vyzeralo dosť štylizovane a zvláštne.
Všímam si, ako s mimikou pracujú oni a snažím sa pretaviť ich skúsenosť do svojej práce. To isté platí aj pre pohyb, reč, hlas. Kamera si nevyžaduje až také nasadenie ako divadelné javisko, naučil som sa medzi nimi prepínať.
Keď ste sa prvýkrát videli na obrazovke v tomto seriáli, čo ste si povedali?
Panebože! (Smiech.) Niežeby som sa videl na obrazovke prvýkrát v živote, zahral som si už v Rodinných prípadoch. Skôr na mňa doľahla zodpovednosť – väčšia postava a pri týchto hercoch! Na jednej strane je to zväzujúce, na druhej nesmierne obohacujúce.
