Jej otec odpratával trosky po výbuchu Černobyľu, stará mama trpela dôsledkami hladomoru a prastará mama utekala pred stalinskými represiami. V rodine sa však o týchto veciach takmer vôbec nehovorilo.
„Myslím si, že vo všeobecnosti staršia generácia o traumatických udalostiach nerozprávala. Stratégia bola, že na zlé veci treba čím skôr zabudnúť,“ vraví ukrajinská herečka HALYNA KAPRALOVA, ktorá uviedla inscenáciu svojej hry Najdrahšie na svete.
V hre, ktorá sa okrem iného venuje aj téme mlčania o traumatických udalostiach, spracúva aj tému materinského strachu počas vojny.
Ona sama utiekla so synom a mamou pred ruskou inváziou a útočisko našla v Bratislave, kde pracuje ako rekvizitárka v divadle Astorka Korzo ’90.
V rozhovore sa dočítate:
- Kedy sa rozhodla utiecť pred vojnou a aký bol jej príchod na Slovensko.
- Ako jej rodinu ovplyvnila jadrová katastrofa, stalinské represie a hladomor.
- Ako začala pracovať ako rekvizitárka a čo sa pri tejto práci ako herečka môže naučiť.
- Prečo sa rozhodla napísať a inscenovať divadelný text.
- Aký je rozdiel medzi slovenským a ukrajinským divadlom.
Pred vypuknutím vojny ste pôsobili ako herečka v divadle v Záporoží. O aké divadlo ide?
Bola som herečkou vo veľkom oblastnom akademickom divadle v Zaporoží. Je to divadlo, ktoré uvádza veľké inscenácie, klasiku, historické hry a, samozrejme, na malej divadelnej scéne sme hrávali súčasné texty.
Moja posledná divadelná práca na Ukrajine bola súčasná dráma o spisovateľovi Ivanovi Frankovi, hrala som jeho manželku.
Ako divadlo fungujte teraz?
Viem, že kolegovia pracujú. Samozrejme, nie v takom rozsahu ako pred vypuknutím vojny. Hrajú menšie inscenácie, no snažia sa pomáhať aj vojakom.
Na Slovensku ste už vyše roka. Z Ukrajiny ste odišli bezprostredne po vypuknutí vojny?
Týždeň po začiatku vojny som bola v totálnom šoku. Vôbec som nevedela, čo mám robiť, bola som paralyzovaná a vôbec som nevedela, čo sa deje. Veľmi zásadným momentom pre mňa bolo, keď som počula prejav prezidenta Zelenského, v ktorom hovoril o hrozbe výbuchu Záporožskej jadrovej elektrárne.
Video s jeho prejavom som videla asi o štvrtej ráno. Ešte bola všade tma. Neskôr sa ukázalo, že v tom čase ešte situácia v Záporožskej oblasti nebola katastrofálna, ale nikto si nemohol byť istý, čo bude nasledovať. To bol moment, keď som cítila absolútny pocit ohrozenia a rozhodla som sa, že s mojou rodinou, teda mamou a synom, musím zo Záporožia okamžite odísť.
Zbalila som niekoľko nevyhnutných vecí a odišli sme na vlak na západnú Ukrajinu.
Téma jadrovej katastrofy zaznieva aj vo vašej hre. Váš otec odpratával sutiny po výbuchu elektrárne v Černobyle. Hovoril vám o tejto udalosti?
Vôbec. Myslím si, že vo všeobecnosti staršia generácia o traumatických udalostiach nerozprávala. Stratégia bola, že na zlé veci treba čím skôr zabudnúť. Môj otec bol vojenský lekár, bol teda súčasťou kritickej infraštruktúry, preto aj dostal rozkaz ísť odpratávať trosky. Svojím založením to bol veselý a radostný človek, ktorý mal rád ľudí. Myslím si, že do veľkej miery ma chcel týmto mlčaním chrániť.
Ja som však vedela, že niečo nie je v poriadku, že sa stalo niečo veľmi zlé a veľmi silno ma to ovplyvnilo aj do budúcna. Hneď po katastrofe nám napríklad zakazovali ísť von, keď pršalo. U mňa však strach z dažďa pretrval do dospelosti. Ani neviem prečo, ale mrakov a dažďa som sa bála veľmi dlho.
Kde ste vtedy žili?
