STANLEY CLARKE to zvyčajne na pódiu poriadne roztočí, ale mimo neho pôsobí ako veľmi pokojný, vyrovnaný a prívetivý chlapík. Je nad vecou, napokon, zažil toho veľa a spolupracoval s tými najlepšími muzikantmi.
„Niekedy ide hranie jednoducho, napríklad vtedy, keď sú spolu dvaja ľudia, ktorí sú si podobní. Pre mňa bolo jednoduché hrať napríklad s Chickom Coreom,“ hovorí. A spomína tiež, ako rád hrával s Jeffom Beckom. „Spomedzi rockových gitaristov bol mojím obľúbencom. Nikto nehral tak ako on.“
Hudbu považuje za duchovnú vec, ktorá je najlepšia vtedy, ak z človeka prúdi sama, ako rieka, bez toho, aby nad ňou príliš uvažoval. No a na jeho hudbu mala vplyv aj taká udalosť, akou bol rozvod. Nepríjemnosť, ktorá ho však s hudbou dokázala lepšie prepojiť.
Stanley Clarke poskytol pre SME krátky rozhovor pred svojím vystúpením na Jarných jazzových dňoch v Bratislave, ktoré sa uskutočnilo v utorok.
V rozhovore sa dočítate:
- kedy je podľa neho hudba dobrá
- ako sa mu spolupracovalo s výraznými hudobníkmi
- ako ovplyvnil jeho prístup k hudbe rozvod s manželkou
- aké je pre neho hranie v kluboch
- aký je jeho postoj k hudobným trendom
Hudobníci neraz tvrdia, že existujú len dva druhy hudby – dobrá a zlá. Je to aj pre vás také jednoduché?
Áno, v podstate s tým súhlasím.
Kedy je teda pre vás dobrá?
Vtedy, keď je transcendentálna. Keď funguje na duchovnej úrovni a dotkne sa srdca. To nie je ani tak o notách a akordoch, ale o pocitoch. Nejde o to, aby poslucháč žasol nad tým, ako rýchlo dokážeme hrať.
Hrali ste s množstvom výrazných osobností, bolo to vždy obohacujúce alebo sa to niekedy zvrhlo do súboja eg a bolo to zložité?
