„Mám pocit, že sme sa ocitli v kričiacom a nepočujúcom prostredí. Akoby sme boli všetci v jednej mase a zaslúžili by sme si jedno veľké: Stop!“ hovorí herečka JANA KOVALČIKOVÁ, ktorá len prednedávnom vyhrala tanečnú súťaž Let´s Dance.
Zároveň si želá, aby sa ľudia v tomto chaose začali zhovárať a počúvať. „Ideme za jednou vecou, všetci chceme prežiť krásny život, poďme sa o tom normálne porozprávať,“ hovorí v rozhovore pre SME.
V rozhovore sa dočítate:
- V čom bola súťaž Let´s Dance pre ňu najnáročnejšia a naopak, na čo si zvykla,
- Ako vníma pôsobenie v televízii a divadle,
- Čo sú ciele produkčnej spoločnosti, ktorú založila s hereckou kolegyňou Lenkou Libjakovou,
- Či sa darí televízii vymaniť zo stereotypného vnímania ženských hrdiniek,
- Prečo by sa mali mladí ľudia angažovať v dianí v spoločnosti.
Skončilo sa desať týždňov súťaže Let´s Dance, ktorú ste so svojím tanečným partnerom vyhrali. Aká bola účasť v súťaži?
Je to geniálna skúsenosť. Bol to asi jeden z mojich najkrajších zážitkov. Som veľmi rada, že som to celé mohla zažiť v plnej kráse až do konca. Každému želám zažiť pocit, aký som mala tieto tri mesiace, odkedy sme začali trénovať.
V čom bola súťaž najnáročnejšia?
Najnáročnejšie to bolo po fyzickej stránke. Človek vhupne do intenzívnych tréningov, do iného typu pohybov, na ktoré nie je zvyknutý. Našťastie som ešte pomerne mladá, takže moje telo sa dokázalo na záťaž prispôsobiť.
Predtým som však vykonávala iné fyzické aktivity, čiže to nebol až taký šok. Nebolo však jednoduché dlhodobo sa koncentrovať a neustále sa učiť nové veci.
Na čo ste si naopak najviac počas tých týždňov zvykli?
Na intenzívny pohybový režim. Na to, že sa ráno zobudím a idem na tréning, alebo že idem na tréning poobede a večer na predstavenie. Vôbec mi neprekážalo, že niekedy je to aj osem hodín, samozrejme, s prestávkami.
Miestami mi je až ľúto, že nie som športovkyňa, lebo endorfíny a pocity spojené so športom a s pohybom sú veľmi silné.
Farkašová z Let´s Dance: Snažili sa vo mne vyvolať pocit menejcennosti Čítajte Jedno tanečné kolo bolo venované blízkym súťažiacich. Vás prišli podporiť priateľky. Spoločne s niektorými z nich ste založili aj Divadlo Petra Mankoveckého. Čo pre vás znamenajú?
Dievčatá pre mňa znamenajú veľmi veľa. Je to babinec, opora, sú to sestry. So ženami si žena rozumie iným spôsobom ako si rozumie s mužom, s partnerom či s kamarátom. A keďže som natrafila na také pekné ženy - a nemyslím to po fyzickej stránke - ale po tej ľudskej, tak je to úplná výhra.
Sú to osoby, s ktorými môžem rátať v akejkoľvek situácii. Rozumejú mnohým procesom ženskej duše predsa len viac ako muži.
Kovalčiková počas finále tanečnej súťaže Let´s Dance so svojím tanečným partnerom Vildom Šírom. (zdroj: TV Markíza.)Jana Kovalčiková (32)
- je slovenská divadelná, seriálová a filmová herečka.
- Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave.
- Hrala v divadlách Aréna, Astorka, GUnaGU, DAB Nitra, SKD Martin, aktuálne je členkou Činohry SND.
- Účinkovala vo filmoch Agáva či Čierne na bielom koni, v šou S úsmevom po Slovensku, v seriáloch Panelák, Oteckovia, Kavej, Chatári, či v Klamstve.
- Súťažila v tanečnej súťaži Let´s Dance, ktorú so svojim tanečným partnerom Vilémom Šírom vyhrala.
V tanečnej šou sa často upozorňovalo na rôzne problémy v našej spoločnosti. Prostredníctvom vystúpení sa poukazovalo aj na inakosť, ľudí so zdravotným znevýhodnením, či na vplyv sociálnych sietí na mladých ľudí. Dokážeme prostredníctvom televíznej súťaže niečo zmeniť?
V prvom rade by som chcela vzdať hold televízii a projektu Let´s Dance, že urobili krok vpred k otvorenejšej spoločnosti.
To, že aj takéto témy dostali priestor v hlavnom vysielacom čase je veľká výhra.
Mám totiž pocit, že sa podobné témy nedostávajú k verejnosti tak často: málo sa o nich rozpráva a málo sú súčasťou bežných konverzácií alebo rozhovorov „pri čaji“. Mali by už byť prirodzenou súčasťou podobných projektov.
V poslednom kole súťaže pri show dance bol váš tanec zameraný na mladých ľudí a sociálne siete. Ako vnímate sociálne siete, ktoré prinášajú čoraz viac nenávisti a hoaxov?
Zatiaľ sa zamýšľam nad tým, čo sa dá urobiť, ako sa to dá obmedziť tak, aby sa zároveň neobmedzovali iné, dobré, veci.
Ako sa to dá sfunkčniť, aby to bolo trefné a cielené tým správnym smerom.
Zároveň sa teším, že ja a ľudia v mojom okolí vedia kriticky myslieť a vedia veci vyhodnocovať. Úprimne ma však mrzí, že sú aj ľudia, ktorí nevedia a nedokážu dešifrovať, čo je zlé.
